„Čo sa stane v bare pre posádku, to tam aj ostane vie do ďalšieho dňa celá flotila.“
Pestrý Manhattan. Luxusný Champagne. Bar, kde ti farebné miešané nápoje pripraví robot. To sú len niektoré z „podnikov“, kde si sadneš na drink na palube výletnej lode.
Sú to miesta, kam majú prístup pasažieri. Hoci sa pravidlá za posledné roky zmiernili, a dnes si už občas všimneš dôstojníkov či iný personál posedávajúci pri víne, ide o zriedkavý jav.
Zamestnanci lode majú svoje priestory. Sú veľmi jednoduché, no poskytujú podstatný luxus – súkromie a ochranu pred zvedavými pohľadmi pasažierov.
Kam chodia na pivo zamestnanci lode? Aký je bar pre posádku?
V podpalubí aj na otvorenej palube
Vo svojom tajnom svete, kam nemajú pasažieri prístup, má posádka všetko vrátane baru.
Má ho každá loď. Veď jej zamestnanci na palube trávia dlhé mesiace a nemôžu len tak vybehnúť na pivo na pevninu.
Niekde sú to lokality luxusného názvu ako Palm Beach Lounge. Môžu ich nazvať, ako chcú, no pre ľudí pracujúcich na lodi sú proste crew barom – barom pre posádku.
Je oázou pokoja, kde zaveje vánok voľna. Miesto, pri ktorom nemusíš riešiť, ako sa dostaneš domov, zháňať si odvoz.
Keď máš chuť odísť, máš to do postele niekoľko desiatok metrov.
Na väčšine lodí boli tieto oddychové priestory priamo pod nosom, na 4. palube, veď neboli len krčmou. Viem však, že niektoré spoločnosti nemajú bar pre posádku len v podpalubí.
Zamestnancom vyhradili kus otvorenej paluby vo vyšších podlažiach lode, aby si mohli chladené nápoje a zábavu užívať pri vlastnom bazéne.
Buď trpia pľúca alebo spoločenský život
Čím väčšia je loď, tým viac členov posádky potrebuje. Preto má pre nich aj viac priestorov, kde sa môžu odreagovať.
Na veľkých plavidlách sú tak pre zamestnancov aj 4 bary s rôznym využitím a otváracími hodinami.
No zažila som lode, ktoré mali jediný bar. Za mojich čias šlo veľkú miestnosť, kde boli 4 sedačky nefajčiarske, no vo zvyšku sa fajčiť mohlo.
To je ako deliť jeden bazén na smie a nesmie sa cikať.
Mnohí sme si nejako zvykli, že budeme smrdieť ako popolník, no boli ľudia, čo tam ani nepáchli. Spevákom to napríklad robilo strašne zle na hlasivky a sedávali v chodbe pred barom.
Postupom času to zakázali, vyhnali „huličov“ na otvorenú palubu a spravili bary na menších lodiach výhradne nefajčiarske.
Smrad z tých miestností budú vyháňať ešte ďalšie desaťročia.
Pracovala som i na lodiach, kde sme mali bary dva – nefajčiarsky a fajčiarsku „diskotéku“, ktorá bola otvorená až večer.
Na starších plavidlách to vymysleli dobre.
Nezačmudené priestory sa nachádzali jedny schody pod tými zadymenými. Fajčiari si teda len občas odbehli zapáliť a my ostatní sme sedeli dýchajúc čerstvý vzduch.
Lenže napríklad na Grandiose sú tieto priestory vzdialené stovky metrov, ležia doslova na opačných stranách lode.
Členovia posádky sa preto už nedelili len podľa oddelení a národnosti, ale na základe vzťahu k cigaretám. Vznikli skupiny, ktoré sa nikdy nestretli.
Niektorým nám nevadilo sedieť v miestnosti, kde sme sa pre dym skoro nevideli, iní tam páchli, len keď sme v smrade mali veľkú rozlúčku.
Podujatia, ktoré pre nás organizovala loď sa však vždy konali v nefajčiarskom priestore.
Ráno kaviareň, večer bar pre posádku
V bare pre posádku bolo čulo od rána. Keď okolo 07:00 otváral, bol kaviarňou, kam sme chodili po rannú dávku kofeínu.
Čo bol vtedy najväčší zločin? Objednať si čerstvý pomarančový džús.
Každý totiž prichádzal tesne pred začiatkom zmeny, kopol do seba espresso a utekal do kancelárie. Vyšťaviť džús trvalo večnosť, ktorú sme nemali.
V „kaviarni“ sme však mali croissanty. Tie až do 11:00 ocenili ľudia, ktorým sa nechcelo vstať na raňajky.
V kaviarňovom móde, ako veľká prestávková miestnosť, fungovali priestory celý deň. Ľudia prichádzali po kávu, vody, limonády.
Posedávali na gauči s knihou z knižnice v ruke, alebo pozerali telku. V chladných prístavoch sme pri veľkých oknách chytali signál zvonku.
Bar sa z miestnosti stával až večer, okolo 18:00. Až odvtedy sa totiž mohol podávať alkohol. Pre väčšinu zamestnancov to nebolo podstatné.
V tom čase im len začínala večerná zmena.
K vychladenému pivu sa dostali až okolo 22:00, niektorí neskôr. Nemali však toľko času, aby si ho vychutnali.
Pretože bar už okolo jednej ráno, niekde o polnoci, v závislosti od pravidiel vedenia lode, zatváral. Niektorí, čo prišli neskôr, boli predvídaví a vzali si naraz dva-tri nápoje.
Iní sa spamätali až v momente, keď sa začala spúšťať mreža. Od barmana, ktorému sa už snívalo o posteli, sa dožadovali posledného drinku.
Viacerí zamestnanci za naším barom i preto priznali, že práca s pasažiermi je zložitá, no s posádkou je to ešte náročnejšie.
Nedávajú tringelt, večne sa niekam ponáhľajú a často sú frustrovaní z pomalšieho servisu. Najmä ak sa tam zamestnanec zaúča a svojou „šikovnosťou“ prispieva k rastu radu.
Bar pre posádku inak veľa personálu nemá. Obsluha v týchto priestoroch neexistuje. Nápoje si musíš ísť nielen zobrať, ale tiež si po sebe upratať stôl.
Miesto, kde sa pripiješ za drobné a v pyžame
Členovia posádky majú počas času stráveného na lodi zabezpečené jedlo a automaty na nápoje v jedálni. Všetko ostatné pitie, nealkoholické i alkoholické si platia.
Našťastie, ceny v bare pre zamestnancov nie sú ako v centrách miest. Držia ich pomerne nízko.
Slabší je aj výber. Tvorili ho slané a sladké snacky, limonády, víno či občas kokteily. Niekedy bol i tvrdý alkohol, ktorý však všetky spoločnosti v bare pre posádku nepovoľujú.
Samozrejmosťou je pivo. Stálicou býval fľaškový Heineken, v karibských itinerároch ho nahrádzala či dopĺňala Corona.
Mali sme Vianoce, keď miesto hnusnej holandskej „vody“ dotiahli čokoľvek iné.
Na jednej z lodí sa nám vystriedalo niekoľko írskych, amerických i belgických značiek. Na novej Grandiose už mal výčap aj bar pre posádku.
Čoho je v bare pre posádku dostatok, sú ľudia. Keď chceš ísť na jedno a s nikým si sa nedohodol, nemusíš zúfať, vždy tam niekoho nájdeš.
Lodní zamestnanci do baru zamieria často rovno po tom, čo skončili v práci. Nie je preto výnimočné, že narazíš na skupiny v uniformách či montérkach.
V závislosti od lode má bar pre posádku svoj nepísaný dress code. Niekde bol cítiť vibe veľkomesta a ľudia si dávali na oblečení záležať.
Inde, čo som zažila častejšie, nikto príliš neriešil, čo má na sebe. Okrem uniformy to boli i tepláky, pyžamo či kroksy.
Dôvod navštíviť bar pre posádku sa nájde vždy
O blaho zamestnancov sa staralo vedenie aj organizovaním rôznych udalostí. Celkom pravidelne sa konalo karaoke, bingo či filmová noc.
Pravidelne sme tam chodievali hrávať spoločenské hry, najmä s manažérkou, ktorá ich vždy nanosila za kufor.
Čas sme si krátili aj turnajmi v stolnom futbale. Najväčšou výzvou bolo poraziť kolegyňu z Rakúska, ktorá trénovala od malička, pretože mali stoly v škole.
V tíme sme tiež spoločne oslavovali narodeniny, naše dvoj či trojmesačné „výročia“. Lúčili sme sa s odchádzajúcimi.
Skrátka, dôvod ísť „von“ sa našiel vždy.
Najviac ich nejakým zázrakom bolo predposledný deň plavby. Deň pred tým, ako sa menili turnusy. Býval dosť náročný a nezriedka sme končili po polnoci.
Napriek tomu sme ešte vyrazili za zábavou. Ani sa nečudujem, že nasledujúci, najrušnejší deň tím vyzeral, akoby sa chystal na kasting do Walking Dead.
Vždy sme si za to nadávali, no na šľahačkovú vojnu a na to ako, sme s gitarou v bare spievali tímovú hymnu „As long as you love me“ od BSB, budeme isto dlho spomínať.
Dnes rozmýšľam, ako sme tak mohli fungovať. Argument o veku neobstojí, aj starší členovia posádky fičali, akoby boli na baterky.
Tancovalo sa ako o život aj na párty pre posádku. Konávali sa asi dvakrát mesačne buď v našom malom bare alebo v priestore pre pasažierov.
Občas sme okupovali ich diskotéku či reštauráciu s otvorenou palubou. Pasažieri tam vtedy mali vstup zakázaný.
Takéto párty boli najkrajšie.
Vždy nám pripravili stôl s občerstvením, dobre zásobený bar. Bavili sme sa ako pasažieri, no stále platili ako posádka.
Stále platilo aj alkoholové obmedzenie, no napriek tomu to občas niekto „dokázal“ a po žúre by najradšej chodil kanálom.
Barom a párty posádky totiž vždy chýbala anonymita podnikov v centrách veľkomesta.
