San Maríno sa do mojej pozornosti dostalo kurióznym spôsobom. Videla som ho medzi najmenej navštevovanými krajinami Európy. V článku sa mi zapáčili zábery jeho veží, a už som hľadala spôsoby, ako sa k nim dostať.
Nakoniec som ako základňu vybrala Rimini, a pri vežiach sme strávili príjemných pár hodín. No nie iba tam. Prečítaj si v krátkom cestopise, čo všetko musíš vidieť v San Maríne.
„Trpaslík“ je od Rimini vzdialený asi 40 minút (našťastie klimatizovaným) autobusom. Jazda je o niečo dlhšia, ak sa stojí na viacerých zastávkach. My sme vystúpili na tej poslednej, na parkovisku P1. Chvíľu sme híkali nad výhľadom pod nami, ale vedeli sme, že tadiaľ cesta nevedie, že musíme ísť smerom hore.
Nenasledovali sme ostatných, ktorí sa vybrali cez Porta San Francisco. V diaľke nás zaujal dobre vyzerajúci kostol, a radšej sme šli za ním.
Takto sme sa pohybovali po San Maríne celý deň. Trochu neorganizovane sme šli od jednej peknej veci k ďalšej. Veď tam za každým rohom číhal nejaký pozostatok z minulosti, vykúkala ulička, ktorú bolo treba odfotiť. A ani sa nenazdáš, a prešiel si všetky pamätihodnosti z bedekra.
V San Maríne sme strávili pár hodín. Možno by sme ostali aj dlhšie, ale prišli sme na to, že na takéto aktivity, objavovanie historických miest na kopci, je koncom júna už sakra teplo.
Jednou z nich je Teatro Titano, ktoré má podľa oficiálnej stránky kapacitu 260 ľudí. Menej než kultúrny dom v mojej obci. Nechali sme ho za sebou a stúpali sme ďalej.
Vybrali sme si peknú cestu (Via Paolo III) popri mohutných, parádne zachovalých hradbách, a popod klenuté oblúky brán. Až kým sa pred nami nezjavili symboly mesta – jeho veže.
Guaiata, Cesta a Montale – 3 veže San Marína
Ako prvú sme zdolali druhú vežu, ktorá sa volá Cesta. Nachádza sa na najvyššom z vrcholov hory Titano, takmer 750 metrov nad morom. Je jasné, že jej najväčším lákadlom veží je parádny výhľad. Tiež sme tu ale objavili výstavu starých zbraní a brnenia.
Na Montale, najmenšiu z troch veží, sme sa pozreli len z diaľky. Na rozdiel od ostatných dvoch veží je totiž zatvorená. Vzali sme do úvahy i recenzie, ktoré hovorili, že výhľady sú krásne, ale nelíšia sa od tých z ďalších miest, a rozhodli sme sa cestu cez borovicové lesy nemerať.
Vybrali sme sa radšej na Guaiatu. Najstaršia a najznámejšia z troch veží, už nie je veža, skôr impozantná pevnosť. Sem sa obyvatelia San Marína uchýlili počas obliehaní. Okrem toho sa dosť dlho používala ako väzenie.
Zaujímavá nie je len jej minulosť, ale aj zjav. Obklopujú ju vysoké hradby, na ktoré sme vyliezli, prechádzali sa po nich a hľadali niektorý z tisícky uhlov na fotky.
Guaiata sa dá objavovať i zvnútra. Našli sme tu schodisko. Alebo skôr veľmi labilné, do betónu zatlčené železá, ktoré končili úzkym otvorom. Takto nejako, akurát bez tých pomocných stupačiek, si predstavujem, že Santa Claus lezie komínom.
Ak sa odvážiš, dostaneš sa až na vrchol veže s výhľadom do všetkých smerov.
Piazza della Libertà a Palazzo Pubblico
Pozerali sme na zvyšné dve veže, aj na druhú stranu, kde sa už v diaľke črtalo Palazzo Pubblico a Basilica del Santo. Pripomínali nám, že tadiaľ sme ešte nešli.
To už bolo ale slnko vysoko a svoju silu ukazovalo čoraz viac. Priam nás nútilo, aby sme odparkovali, a dali si poriadne vychladené pivo. Reštaurácia pod vežou Guaiata nám k nemu ponúkla chutné piadiny a výhľad do ďaleka. I na úzke uličky, ktorými sme neskôr schádzali k Bazilike.
Na krátko sme nahliadli dnu a pokračovali ďalej zužujúcimi sa ulicami. Pred slnkom nás ukrývali kamenné domy, ktoré zdobili historicky pôsobiace drevené okenice a farebné kvety.
Tu niekde sme minuli lanovku, prešli sme popri nej až k Piazza della Libertà. To je hlavné námestie a epicentrum politického života v San Maríne. Stojí tu Palazzo Pubblico – radnica a oficiálna vládna budova malého štátu.
Aj príjemné námestie, ktorého kamenné múry opäť ponúkajú výhľady na okolitú krajinu, sme nechali za sebou. Míňajúc reštaurácie s terasami, „pozerajúcimi“ na jednu z najkrajších častí San Marína, sme schádzali uličkami späť k parkovisku.
Tentoraz sme cez Porta San Francisco prešli. Mali sme pri nej vyhliadnuté jedlo. Celý deň sme sa tešili na výber miestnych syrov, šunky a nátierky s hľuzami (truffle). A k tomu osviežujúce lokálne víno. Splnilo očakávania. Ako celý miništát.
Ako som spomínala v úvode, San Maríno je jeden z najmenej navštevovaných štátov Európy. Ročne tam príde okolo 60 000 turistov. Myslím, že aj to je dosť. Však má len 61 km2 štvorcových, ktoré si navyše nedelia turistov rovnomerne.
Všetci tiahnu do starého mesta k trom vežiam. Preto musíš najstarší prežívajúci suverénny štát navštíviť skôr, ako získa popularitu Ríma.
Praktické tipy ako sa do San Marína dostať, ako sa vyhnúť čakaniu v rade, a kde sme to jedli som spísala do článku pre Travelhacker.blog.
Miništát som videla počas jedného tripu spolu s letoviskom Rimini. Inšpiruj sa, čo tam vidieť v tomto článku.
