Lednice a jej zámok som mala v oku už pár rokov. Vždy však, najmä v lete, dostali prednosť pláže a ďaleké i blízke „exotické“ destinácie.

Teraz prišiel rad aj na ňu, na juhomoravskú krásku. Zlákala ma mnohými atrakciami. Plavila som sa loďou, previezla sa na konskom povoze, posedela si v sude, vyliezla na minaret.

Chceš sa do Lednice vybrať aj ty, no potrebuješ poradiť? Inšpiruj sa mojím itinerárom a praktickými tipmi.

Do luxusného sídla v obci Lednice premávajú i historické vlaky

8:10 Usadila som sa vo vlaku, ktorý sa pomaly pohýnal smer Břeclav. Vlaky chodia každú hodinu, takže ma dosť pokúšala myšlienka pospať si a ísť neskôr. Bude ťa pokúšať tiež, hlavne, ak nie si z Bratislavy, a aby si sa tam dostal, musíš vstať na šiestu.

Vyraziť skôr sa však oplatí. Areál je veľký, lepšie je mať viac času, aby si si ho užil v pohode. Plus atrakcie (loď, koče i zámok) majú svoje prevádzkové hodiny a po 17.00 všetko vypne.

9:11 S vyplazeným jazykom som prebehla do historického motoráčika z 50. rokov minulého storočia. Mal príjemnú atmosféru a vôňu starého dreva, ktoré ani nevyzeralo, na rozdiel od našich rýchlikov, že by ho nahlodal zub času.

Cestou som tešila z pekného výhľadu. Špeciálne kúzlo malo najmä okolie Lednických rybníkov. Po oboch stranách koľajníc sa rozlievala nekonečná voda, na ktorej o pozornosť súperilo vodné vtáctvo.

10:00 Vlak zastavil na mini stanici, ktorej svedčí staničná budova z farebne glazovaných tehál. Už sa v pravidelnej preprave nevyužíva, tuším som si tam dokonca všimla byty.

K zámku som sa odtiaľ vybrala cez dedinu. Cesta je dobre označená, ani ja som sa nedokázala stratiť. Sledovala som značky, a o pár minút som už medzi domami zahliadla vytŕčať klenot Lednice.

Zabehla som do infocentra po mapu, aby som si premyslela, kam to bude. Môj pôvodný plán bol akčný. Chcela som vyraziť na Jahorad na bicykli alebo pešo. Lenže Lednice bola „rozbitá“, ešte bolo len tesne po desiatej, a už bolo horúce.

K minihrádku na koči

Zvíťazila pohodlnosť a k Janovmu hradu som sa odviezla konským povozom. Jeho odchod sa blížil, takže som len rýchlo prešla okolo zámku, už s jadranskou zmrzlinou v ruke.

Venovala som mu málo pozornosti. Krátko som zastavila pri pokladni, kde sa zgrupovali ľudia na prehliadku, aby som videla, koľko sa čaká. Pokračovala som cez park k Maurskej vodárni, kde je prístavisko lodí aj zastávka kočov.

10:30 som v diaľke začula dupot konských kopýt, a vtedy sa predo mnou zjavil povoz ťahaný dvomi gentlemanmi. Zmestila som sa tak-tak, nakoniec sa mi ušlo VIP miesto vedľa pohoniča, teda pohoničky.

Rýchlo si vyzbierala peniaze za lístky a dala pokyn koňom, aby sa rozbehli po prašnej ceste. Počas jazdy rozprávala o zámockom parku, ktorým sme prechádzali.

Upozornila na rozľahlú „lúku“, kde sa konávajú ukážky letov dravých vtákov.

Kone klusali vŕbovou alejou, vŕba je vraj jeden z mála stromov, ktorým sa na tom mieste darilo. A okolo loveckého zámočku, kde panstvo oslavou začínalo a končilo loveckú sezónu.

10.55 Kone zaparkovali pred Janohradom. Je to hrad a zrúcanina, ale nie skutočná. Stavbu navrhli a postavili tak, aby iba vyzeral ako zrúcanina.

V minulosti, keď tu (a nielen tu) vládol rod Lichtenštajnovcov, bol dejiskom bohatých hostín z poľovačiek. Tie sa tu konávajú i dnes.

Pod hradom je kopec stánkov s občerstvením. A okolo na lúke sa vždy rozložia piknikujúci turisti, ktorí prišli najmä na bicykloch.

Predtým, než som sa k nim pridala, som si išla zaistiť lístok na loď, ktorou som sa chcela presunúť k minaretu.

Ešte som prešla okolo hradu, čo mi zabralo asi 5 minút. Janohrad sa dá pozrieť aj zvnútra, vyliezť na jeho umelé hradby. To ma však nelákalo.

Radšej som si zobrala vychladené české čapované. Našla som si kút bez ľudí, sadla si na konár a pozerala na vodu. Sedela v krásnom zelenom prostredí a užívala si romantické bzučanie komárov.

Po Dyje až k minaretu

12:00 Som vyrazila loďou z Jahohradu. Blogeri, ktorí Lednicu predtým navštívili, a plavbu po rieke Dyje skúsili, sľubovali bobrov, korytnačky a neviem čo všetko. Rozprával o nich aj kapitán. Akurát sa im nechcelo vyliezť.

Prehýbala som sa cez okraj lode. Behala z jednej strany na druhú. Pozerala, hľadala. A nič. Ukázali sa len trampi, kemperi a rybári.

Pri brehu mali, tu a tam, pod stromami rozložené stany. Čarovné a pokojné prostredie lužných lesov, ktorým dominujú statné duby, na prespanie v prírode priam láka.

Nakoniec sa predsa len nejaký obyvateľ rieky ukázal. Zazrela som aspoň jednu volavku popolavú, ktorá pózovala a lovila v leknách.

Netradičná stavba odhalí celý park

12:40 O chvíľu sa už medzi stromami ukázal minaret. Loď zakotvila priamo pod ním. Odolala som vôni grilovaných klobás a piva, a šla som rovno k vyhliadke.

Rozmýšľala som, či som za väčšieho exota ja s rúškom na hube alebo minaret v zámockom parku v srdci strednej Európy.

„Zjavenie“ bolo teraz pokryté lešením, opravovali ho, takže sa celkom neukázala jeho ornamentová výzdoba.

Lešenie však nebránilo návšteve múzea a vyhliadky s výhľadom za odmenu. Na vrchol vedie 302 točitých, poriadne strmých a úzkych schodov. Ešteže sa dalo cestou zastať na dvoch nižších vyhliadkových plošinách.

Na vrchu, kde to tiež nie je pre slabé povahy, je výhľad najkrajší. V plnej kráse sa mi ukázal celý rozľahlý park s rybníkmi a so zámkom oproti.

Zachytila som ho z každého uhla, a potom som si už dole uchmatla miesto na lavičke pod stromami. Nechala som sa zlákať občerstvením a tieňom.

To už bolo citeľne teplo a bola som rada, že som si pôvodný akčný plán rozmyslela.

Najlepšie na (takmer) záver

13:45 som sa pomaly pohla k zámku. Aj pri minarete som mohla naskočiť na konský povoz alebo na loď. To by sa mi najkrajšie časti len mihli pred nosom.

Okrem prírody, stromov a rybníkov, nad ktorými miestami vykúka a odráža sa minaret, má park aj iné atraktivity.

Pri nich som sa chcela pristaviť a byť na smiech ostatným turistom. Pózujúca na drevených mostoch, v navŕšených kameňoch jaskyne Peklo či pri malom, ale nemenej fotogenickom aquadukte.

15:00 Minaret úplne zmizol z dohľadu a začal vykúkať zámok. To najlepšie som si nechala na koniec. Opäť som sa ocitla pri maurskej vodárni.

Od nej som vyrazila obiehať zámok z každej strany. Na každom pol metri som sa zastavila kvôli ďalšiemu „najlepšiemu uhlu na fotku“. A zistila, že zozadu je hádam ešte krajší.

Cestou som objavila aj jazdiarne, a jednu z budov zámku, kde práve prebiehala výstava kaktusov. 

Záhrada poteší, no víno nadchne viac

Ešte chvíľu som sa motala po záhrade. Bola síce krásna, ale ovplyvnená toľkými wow blogmi som čakala niečo veľkolepejšie. Neviem. Asi to bolo aj tým teplom.

Pofotila som kvety, upravené záhony, labyrint zo živých plotov a za nimi zámok, vykúkajúci z každého uhla. A pobrala som sa z parku preč.

Inak, takto poobede by bola ideálna doba na prehliadku zámku. Pri kase nebolo ani nohy a isto v ňom bolo príjemné chladno.

Ale už som toho mala skutočne dosť. Nešla som ani k pieskovým sochám, ktoré som objavila na internete.

Chcela som si niekam sadnúť. A keďže je Lednice vinárska obec, vybrala som sa za vôňou vína do nejakého vinárstva, ktorých je tam veľa.

Našla som medzi nimi jedno skutočne unikátne. Miesto, kde sa dá sedieť v sude s príznačným názvom Posezení v Sudu.

17.30 som Lednicu opustila autobusom zo zastávky na námestí pri zámku, rovnako bez problémov, ako som sem ráno prišla. Odviezla som sa opäť do Břeclavy, kde som presadla na vlak do Bratislavy.

Praktické tipy k výletu do Lednice

Z Bratislavy do Břeclavy premáva Regiojet a vlaky ŽSSK, ktorý som využila. Obe spoločnosti predávajú lístky aj cez internet. Využi to, pokladne boli plné.

Z Břeclavy sa dá pokračovať historickou železničkou, ktorá premáva v lete (do začiatku septembra). Stojí na nádraží, asi 15 minút chôdze od zámku. Lístok je za pár korún, platí sa vo vlaku. Prepravia i bicykle, no nie v parnom vlaku, ktorý jazdí vybrané víkendy. A ak je pre ne miesto.

Do Lednice premáva tiež autobus. Odchádza z nádražia, ktoré je asi 5 minút chôdze od vlakovej stanice. V Lednici zastaví pri zámku. Spojenie, vlakové i autobusové, si vyhľadaj na IDOSe.

Dobrý nápad je aj cesta autom. Najmä zo západu Slovenska to do Lednice nie je ďaleko. A nebýva problém s parkovaním. Pri zámku je platené parkovisko. Ak bude plné, čo už o 10.00 bolo, nasmerujú ťa na ďalšie parkoviská v obci.

Doprava v zámockom areáli Lednice

Po areáli, k minaretu alebo Janohradu, sa prepravíš loďou. Z prístaviska 200 metrov od zámku, pri Maurskej vodárni, vyrážajú každú asi pol hodinu od 9.30. Plavebný poriadok si over na stránke. Tieto lode bicykle neprepravujú.

Z rovnakého miesta odchádzajú aj konské povozy. Začínajú o niečo neskôr, od 10.30. Tiež chodia k minaretu a Janohradu. Do kočov sa zmestí cca 16 ľudí. Chodí ich viac, ale nie naraz, takže, ak sa nezmestíš do prvého, musíš si počkať. Aj ich „cestovný poriadok“ je na webe.

Janohrad, minaret a Lednický zámok sa dajú navštíviť aj zvnútra. Posledný menovaný je najpopulárnejší a lístky sa rýchlo míňajú. Kúpiť si ich už môžeš i online.

Pri Lednici sa výborne jazdí na bicykli. V okolí sú kilometre cyklociest, ktoré spájajú lákadlá areálu. Pozor, v zámockom parku sa jazdiť nesmie. Park sa dá obísť po vonkajšom okraji. Pri atraktivitách a v obci bez problémov nájdeš stojan na zaparkovanie bicykla. Ak nemáš vlastný, dá sa prenajať v centre. Majú dosť bicyklov, v pohode prenajímali ešte ráno. Radšej si to poisti rezerváciou.

Infraštruktúra a iné

Obec a okolie je na turistov výborne pripravená. Priamo v Lednici, pri nástupištiach lodí a kočov, pri pamiatkach ako Janohrad alebo minaret sú bufety s občerstvením, stánok so zmrzlinou a WC (prevažne platené). Dominuje im rýchle občerstvenie, ale ponuka je pestrá.

Veľa bolo aj slnka a komárov. Zbaľ si repelent a opaľovací krém.

Hoci som našla miesta, kde sa dalo platiť eurami a/alebo platobnou kartou, je to skôr výnimka než pravidlo. Vezmi si hotovosť. Českú.

Celý Lednicko-valtický areál má čo ponúknuť, takže možno budeš chcieť ostať dlhšie. Lokalita na to má kapacity, hádam každý tretí dom ponúka ubytovanie.

Tiež si navštívil Lednice? Podeľ sa so svojimi tipmi. Treba rozšíriť najmä tie pre cyklistov.