„Čakala som, že dostanem pár dní, nech sa zžijem s prostredím a oni ma poslali rovno makať.“
Na lodiach som strávila takmer 2 roky. Každý moment, ktorý som na palube strávila, bol studnicou zážitkov aj obrovskou výzvou. No prvý deň na výletnej lodi bol pre mňa pamätnejší. Ako vyzeral?
Vystúpila som z taxíka a pomaly som kráčala k svojmu novému plávajúcemu domovu. Loď sa dvíhala nad vodou ako mrakodrap o veľkosti niekoľkých futbalových ihrísk. Len som tam stála, híkala a fotila. A rozmýšľala, že keď sa večer odlepí o móla, už neujdem.
Od miesta snov ma delilo niekoľko kontrol
To mi už unikala skupinka, s ktorou som prišla. Asi také niečo nevideli po prvýkrát. Dobehla som ich, lebo mali aspoň predstavu, kde je vchod do terminálu. Našli sme ho celkom rýchlo, no potom to nabralo slimačie tempo.
Najskôr sme čelili britským colníkom. Potom, čo nám dôkladne skontrolovali papiere, skontrolovali kufre, a zase skontrolovali papiere nás konečne odprevadili k vchodu do lode. Tu nás čakali jej bezpečnostní pracovníci, ktorí nám opäť prezerali papiere a kufre.
Využila som ten moment, aby som nakukla dnu. Po šerednom termináli a koridore to bol celkom šok. Centrum lode bolo nádherné, najmä jeho krištáľové schodisko.
Kufre ostali, aby ich mohli do tretice skontrolovať neskôr, no po nás si postupne prichádzali kolegovia z oddelení. Maria, tak sa volala blonďavá Ukrajinka, čo prišla po mňa, bola môj buddy. To je osoba, čo nového človeka zasvätí do tajomstiev lode a kancelárie.
Z luxusných priestorov pasažierov ma zatiahla niekam, čo vyzeralo ako suterén niektorej z našich nemocníc. Zobrala ma na „recepciou pre posádku“, kde ich zase zaujímali len papiere.
„Áno, ozaj kontrolujú, či máš všetko, čo máš mať. Ak ti niečo chýba, môžu ťa poslať domov. Ako nemeckú slečnu, ktorá netušila, že na prácu na lodi, ktorá každý týždeň kotví v USA, potrebuje víza C1. Na letisku si vyklikala ETSU. Do krajiny aj na palubu sa dostala. A poobede letela naspäť domov.“
Ja som mala všetko v poriadku, takže som len podpísala zmluvu. Dostala som preukaz člena posádky – kartu, čo slúži ako pas a občiansky preukaz v jednom na lodi aj mimo nej. Naše pasy totiž ostali bezpečne zamknuté v trezore až do vylodenia.
„Nad dôvodom sme vždy rozmýšľali, vraj by to bol veľký byrokratický prúser, keby niektorý člen posádky pas stratil. Bez dokladu by nás nepustili na loď, lebo by jej robili problémy imigrační v ďalších prístavoch.“
Preukaz slúžil ako karta na zaznamenávanie pracovného času, kľúč od izby (ak na lodi neboli klasické zámky) a platobná karta v lodných baroch, obchodoch a vlastne vo všetkých priestoroch.
Okrem karty som dostala menovku, ktorú som si musela hneď pripnúť a nezložiť do konca kontraktu.
Prvý deň na výletnej lodi… a hneď makať
Potom sme sa s Mariou vydali úzkymi chodbami na exkurziu. Išli sme na obed. Prešli sme do práčovne, kde mi dali uteráky a posteľnú bielizeň. Zastavili sme sa v kajute, ktorá síce nemala poschodovú posteľ, ale šokovala svojou „veľkosťou“.
Nemala som veľa času ju „obdivovať“, ani sa zabývať. Ešte som musela vidieť 10 kilometrov rovnakých chodieb. Prebehli sme najdôležitejšie miesta pre našu prácu na viacerých palubách.
A potom ma nechala v sklade s uniformami a zoznamom, čo potrebujem s tým, že musí bežať. Že o 7 mám prísť do kancelárie. PRACOVAŤ. To bol po veľkosti lode asi najväčší šok.
Vedela som, že nejdem dovolenkovať, no dúfala som, že dostanem nejaký čas na aklimatizáciu. Tak 2-3 dni. Nakoniec to boli 2-3 hodiny. Okolo jednej som sa nalodila a večer som už stála v uniforme za recepčným pultom a venovala sa hosťom.
„Podobné to bolo aj o rok na Kube. Po 25-hodinovom lete do krajiny s 6-hodinovým časovým posunom som mierila rovno na našu recepciu, ktorá bola otvorená do polnoci.
Manažérka sa tisíckrát ospravedlňovala, ale bolo málo ľudí a veľa miest, čo museli pokryť, takže ma musela využiť. A ešte ma aj nechali väčšinu večera samú predávať výlety, o ktorých som nemala ani šajnu.“
Stranená v labyrinte chodieb
Ešte predtým, než som sa postavila za pult, som musela nájsť cestu zo skladu. Najskôr som pol hodinu hľadala kajutu, potom signál na mobile, aby som oznámila našim, že žijem.
Kým som si uvedomila, že v podpalubí nebude, už sme boli na šírom mori. S internetom to tiež nebolo jednoduché. Aby som ho mohla použiť, potrebovala som dátový balík. Na jeho kúpu som si musela nabiť kartu. Ale kde. Kolegyňa mi to ukazovala, ale… KDE …
Nakoniec sa mi to podarilo. Našla som kajutu, vybalila, stihla som 1. školenie o bezpečnosti a prísť do kancelárie včas. Hoci som sa viackrát stratila.
Cestou ma ešte zastavil zmätený hosť, ktorý hľadal jednu z milióna reštaurácií. Na férovku som mu povedala, že ho stratím ešte viac a ukázala mu iného člena posádky. Keďže som sa nalodila uprostred plavby (=turnusu), 1. týždeň som používala výhovorku:„Sorry, ste na palube dlhšie než ja.”
V podobnom duchu sa nieslo aj prvé bezpečnostné cvičenie pre posádku a pasažierov. Mojou úlohou pri ňom bolo nestratiť sa.
Aj vďaka tomu bol môj prvý deň na výletnej na lodi pamätný. Hoci, ani jedno moje nalodenie nebolo bez úsmevných príhod.
Napríklad v Havane som sa dostala až k schodíkom do lode, kým si ma niekto všimol a skontroloval, čo tam chcem.
V Miami sme sa pred loďou grilovali asi 3 hodiny, kým boli protidrogové psi voľné na to, aby prišli oňuchať nás i batožinu.
No a keď som sa naloďovala posledný krát, loď nebola ešte ani dokončená.
