Delegáti či sprievodcovia majú vždy „obrovskú“ radosť, keď sa im na výlete niekto zraní. Ešte lepšie, ak je to nejaký šikovný kolega. Šikovnou kolegyňou som raz bola aj ja.
Sprevádzala som výlet na Severnom Cypre a so skupinou asi 60 ľudí sme prechádzali kľukatými uličkami. Viedla som ich do prístavu, kde sme nastupovali na loď.
Plavba bola súčasťou osláv pri príležitosti vyhlásenia nezávislosti Severného Cypru. Sľubovala nielen krásny pohľad na mesto, ale aj úžasnú leteckú show.
Výlet s večerou na palube a animačným programom sa konal prvýkrát, preto muselo všetko perfektne klapnúť. Práve ja som mala dohliadať, aby sa všetko vydarilo.
Pod kontrolou som však nemala svoje dolné končatiny. Už nám chýbalo do prístavu len niekoľko sto metrov, no ešte sme museli zdolať posledné schody.
Strmé a kamenné.
Viedla som schádzajúcu skupinu, ktorú som ešte upozorňovala, nech si dajú pozor. Na efekt, aby som svoje tvrdenie zdôraznila, som sa k nim otočila.
Ani som nedokončila vetu, a už som letela hlavou napred.
Môjmu pádu rovno na hubu zabránili pohotoví turisti, ktorí ma zachytili, takže som si „len“ trochu pokrivila nohu. Šli sme však ďalej, veď to rozchodím.
Keď sme vstupovali na palubu, už som krívala. Neskôr skackala, aj hore a dole po schodoch medzi palubami, na jednej nohe.
Nakoniec som len sedela a vyškriekavala pokyny.
Cestou z lode do autobusu mi neostávalo nič iné, ako si spraviť barle z dvoch turistov.
No a delegátka inej cestovky, ktorá urobila osudnú chybu, že si šla na plavbu užiť voľný deň, ma potom brala do zdravotného strediska.
