Teplo, obrázky pobrežia a lacné letenky boli dôvodom mojej jesennej návštevy Algarve. Portugalsko ma ani tentoraz nesklamalo. Za dlhší víkend som každý deň navštívila iný kút rozmanitého regiónu. A do Algarve som sa stihla zamilovať.

Chystáš sa ho navštíviť tiež? V mojom sprievodcovi nájdeš všetko, čo som za predĺžený víkend videla. Ktoré z nich sú tie najkrajšie miesta Algarve?

Faro

Faro je v celku obyčajné. Niektorí mi povedali, že je prehliadané a podceňované, že je to v skutočnosti rozprávkové opevnené mesto. Starobylé, ale živé, so skvelými nákupnými možnosťami. Na môj vkus použili priveľa superlatívov.

Nechcem tým povedať, že by sa na Faro zle pozeralo. Naozaj je (čiastočne) obkolesené pekne zachovalými mestskými hradbami.

Má pár úzkych ulíc a pôvabné historické centrum. Tam som objavila nejednu krásnu pamiatku alebo staršiu budovu. Mestom sa dá premotať, len nečakaj, že ti to vydá na dva dni obdivného híkania.

Faro je skrátka metropola. Dopravný uzol. Centrum. Ideálny východiskový bod. Všetky tie veci, čo vystihujú, že je top miesto, z ktorého sa dá vyrážať na výlety.

Aj jeho atmosféru, ktorá je naj navečer. Od momentu, keď nad parkom Ria Formosa začne zapadať slnko a postupne sa v uliciach a v prístave rozožnú svetlá.

Lagos

Pri vyhľadávaní videnia hodných miest Algarve sa mi ako prvé ukázali poriadne fotogenické útesy. Vypátrala som, že sú prístupné z niekoľkých pobrežných mestečiek.

Najviac sa mi pozdával menší Lagos. Už keď som večer vystúpila z vlaku, som vedela, že som si vybrala dobre.

Ulice boli príjemné, pôsobili bezpečne. Boli vysvietené ako vianočný stromček a celkom živé. I keď, už bolo vidieť, že sezóna skončila.

Pár ľudí sa prechádzalo, pár ľudí sa pozbieralo v baroch. V takých typických britských „hangoutoch“ s vodavým pivom a šípkami. A obsluhou, ktorá vytvárala dojem, že hovorí lepšie po anglicky než po portugalsky.

Ráno, za svetla, boli ulice celkom prázdne. O to viac vyniklo, že Lagos je príjemnejší, čistejší a elegantnejší ako Faro. Prechádzala som pomedzi domy, mierila do prístavu a občas narazila na nejakú pozoruhodnosť.

Do Lagosu som šla na deň, kvôli útesom. Bolo mi jasné, že nebudem mať kedy obiehať pamiatky, takže som si o nich pred cestou ani nič nezisťovala. Ak ťa však čarovné a staré miesta zaujímajú, vedz, že tam sú.

Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. V Lagose ma všetky cesty viedli k útesom, ale i do prístavu. Mesto má príťažlivú marínu.

„Domáci“ (Briti, čo tam kúpili dom) sa tam už z rána zbiehajú. Posedieť a pokecať si pri káve s výhľadom na lode alebo za športom.

Cestou k nej som prechádzala cez úzky, zdvíhací most, čo „vypúšťa“ elegantné rekreačné jachty a rybárske lode na more. I tie, ktoré miera k magickému pobrežiu a do jeho neširokých štrbín jaskýň.

Pobrežie a útesy Lagosu

Z maríny, popri vode, vedie dlhočizná promenáda priamo k môjmu vytúženému cieľu.

Asi 1.5 kilometra za pevnosťou Forte da Ponta da Bandeira sú za sebou zoradené Praia da Batata, Praia dos Estudiantes, Pinhao Beach, Praia Dona Ana, Praia do Camilo, Praia dos Pinheiros, Praia da Balança, Farol da Ponta da Piedade, Ponta da Piedade, Martin Barranco Beach a Praia do Canavial.

Tieto patria k Lagosu. Pobrežie a útesy však nemajú konca, mohla by som ho sledovať snáď až do Lisabonu.

Útesy a pláže sú spojené vychodenou „divokou“ cestičkou, ktorú som musela nájsť. Začínala niekde pri Praia dos Estudiantes a reštaurácii Mar. Jej „vchod“ vyzeral na prvý pohľad ako smetisko.

Ľahšie sa na ňu napája od Praia Dona Ana, vraj jednu z najkrajších pláží sveta. Na jeseň príjemne poloprázdna, v lete príliš obľúbená.

Chodník viedol pozdĺž útesov, na úplný kraj, kde sa mi až točila hlava, keď som pozerala dole na more každého odtieňa modrozelenej.

Striedali sa mi pred očami dlhé úseky piesku, malé pláže zastrčené v odľahlých zátokách. A opäť more, tentoraz zarámované ozrutnými skalami.

Najviac sa mi páčil Ponta da Piedade. Je taký najrozmanitejší, najdramatickejší. Viedli od neho drevené chodníky. Vľavo. Vpravo. I rovno nadol, strmým schodiskom.

Od vrcholu útesu až po vodu, kde sa mi ukázali podmaňujúce skalné útvary. Formovali ich silné vlny Atlantiku, ktoré ma výdatne osviežili, keď som podišla bližšie.

Skrátka, boli parádne. A z každého uhla jedinečné. Iné z vtáčej perspektívy. Iné keď zbehneš k pláži, keď sa hodíš do vody. A úplne iné z lode, ktorá sa plaví popri najrôznejšie vytvarovaných bralách.

Do malých, útesmi ohraničených lagún, vchádzala úzkymi skalnými oblúkmi. Tak tesne k nim, že som sa ich mohla dotknúť. Právom patria medzi najkrajšie miesta Algarve.

Ria Formosa

Prvé, čo som si všimla, keď som prišla vlakom do Fara, bol horizont. More bolo posiate zelenými „fľakmi“.

Je to Národný park Ria Formosa, jeho bahnite lagúny a bariérové ostrovčeky, ktoré obklopuje slaná voda. Odliv ich vyzlečie až na kameň. Príliv niektoré z nich úplne skryje.

Park, ktorý sa rozprestiera medzi pobrežím a otvoreným oceánom, je jedných zo 7 prírodných divov Portugalska. Útočisko sťahovavých vtákov. Domov rybárskych spoločenstiev. Tajomne tradičný kút Algarve.

Ja som sa tam vybrala s 5-hodinovou výletnou plavbou z prístavu Faro. Mohla som ísť i na vlastnú päsť, ale deň predtým som nachodila asi 16 kilometrov a chcelo sa mi len sedieť a neriešiť.

Z prístavu sme vyplávali ráno o 10.00. Takmer celý deň sme sa plavili pokojnými vodami Ria Formosa na pohodlnej lodi. S kapitánom, ktorý nám o lagúne a jej ekosystéme, kultúre a tradíciách čo-to porozprával.

Loďou k opusteným aj turistickým ostrovom

Jej ostrovy sme mohli preskúmať bližšie. Prvou zastávkou bola Ilha Deserta. Opustený ostrov. Takmer. V lete sa tu točí jedna loď za druhou. Na pláži býva hlava na hlave, po chodníku chodia turisti ako husičky.

V zime sme ho mali sami pre seba. Užili si kilometre piesku a porastu bez konca, popri ktorom sme prechádzali dreveným chodníkom až k majáku.

Jediné, čo ma mrzelo, že nedalo skočiť do čistých vôd. Teda, nie bez toho, aby som si vylovila zápal pľúc.

Z Ilha Deserta sme pozerali „oproti“, na pár domčekov pri pláži. Na mestečko Farol. Stačila krátka plavba, a zrazu sme z Farolu pozerali na Opustený ostrov.

Aj Farol má maják a turistov. Hoci to na prvý pohľad, minimálne v novembri, tak nevyzerá.

Je tu parádna pláž a niekoľko reštaurácií. Väčšina domov, čo stojí na tých dvoch uliciach, slúži v sezóne turistom. Dokonca natoľko, že aj v noci býva rušnejšie.

Od neskoršej jesene, keď chodia len denní návštevníci, mesto stíchne. Prerába sa, dovolenkuje, chystá na ďalšiu sezónu.

Z Farolu nás morské prúdy zaviedli do Culatry, dedinky na druhom konci rovnakého ostrova, ale úplne odlišnej. Culatra patrí takmer výhradne domácim. Neprenajímajú, živia sa rybolovom.

Turisti sem chodia akurát cez deň. Pozorujú, ako rybári pracujú so sieťami. Prechádzajú sa pomedzi roztomilé domy a pláže bez konca. Ale najmä si vychutnávajú tie najlepšie úlovky v miestnych reštauráciách.

Culatra bola poslednou zastávkou. Ešte sme venovali posledný pohľad čajkám nad rybárskymi bárkami, cez zamotanú sieť sme vliezli do lode a vyrazili smer Faro, kde nás vítala jeho pevnosť. 

Tavira

Ani by som nepovedala, že si za tri dni dokážem poskladať taký rozmanitý program. Posledným kúskom skladačky bola maursko-portugalská Tavira. I keď nebola mojou prvou voľbou.

Veľa blogerov totiž radí medzi najkrajšie miesta Algarve mesto Olhao. Tam však podľa recepčných v hosteli nič nie je a poradili mi Taviru, ktorá je jednotkou regiónu pre nich.

Obrázky dávali tvrdeniu za pravdu. Naživo mestečko až postupne odkrývalo svoje tajomstvá. Cestou od železnice smerom k centru sa mi najskôr sem-tam ukázala nejaká veža.

Potom pribudol neveľký kostol na malom námestíčku. Postupne sa pridávali biele steny domov, na ktorých „svietili“ modré obkladačky azulejo.

Dláždené ulice sa stále viac zužovali. Smerovali k zrúcanine hradu a vytvárali labyrint s historickými budovami, dýchajúcimi maursko-portugalským vplyvom.

Nad nimi sa týčil kostol a pozostatky hradieb. Z pôvodnej slávy ostal len tieň, to mi však nebránilo hradby celé obísť a kochať sa výhľadom na ulice, ktorými som ešte pred minútami šla.

Už tu mi bolo jasné, že Tavira má neskutočný šarm a to ma ešte čakala cesta k jej top miestam. Ním bol kamenný most cez rieku Gilão, na ktorej sa v čase prílivu odráža história.

Dnes naň nesmú autá, takže sa po ňom dá prechádzať a fotiť z každého uhla.

Od mostu vybieha niekoľko ulíc. Napríklad k blízkemu námestiu Praça da República, odkiaľ sa tiahne promenáda. Na nej stojí zopár príjemných kaviarní.

Môžem potvrdiť, že v takom krásnom prostredí aj Pastel de nata chutil ešte viac.

Ďalšie ulice vedú mostu za chrbát a ponúkajú nevšedné uhly na fotky alebo cez neveľké námestie na druhú stranu Taviry. Tam sa oplatí aspoň nakuknúť a potúlať sa pár uličkami.

Chceš najkrajšie miesta Algarve navštíviť?

Akurát netušíš, ako sa do Taviry a Algarve dostať? Zisti to v sérii článkov o tejto úžasnej destinácii na blogu Travelhacker. Nájdeš v nich nielen praktický návod, ale tiež ďalšie tipy na najkrajšie miesta Algarve.

Preskúmal si už tento rozmanitý región? Ktoré sú podľa teba najkrajšie miesta Algarve?