„Cesta na palubu výletnej lode bola kľukatá, no nie nezvládnuteľná.“
22 mesiacov svojho života som odpracovala na výletných lodiach. Každý deň, ktorý som na palube strávila, bol studnicou zážitkov aj obrovskou výzvou. Teraz sa k tým dňom vraciam v spomienkach, aby som ti odhalila tajomstvá zo zákulisia života na palubách týchto kolosov.
Na možnosť pracovať na výletných lodiach som narazila náhodou. Oslovila ma, no moje životopisy, ktoré som poslala cez webové stránky, neoslovili zamestnávateľov. No stačil jeden osobný pohovor, a o necelé dva mesiace som po prvý raz vstúpila na palubu.
Ako sa dá dostať na výletnú loď?
Bola sobota, pár týždňov predtým, než som z dverí vytiahla svoj lodný kufor a vypratala sa na letisko. V Bratislave sa v ten deň konal náborový deň so zástupcami lodnej spoločnosti, ktorý organizovala agentúra Backup job.
Taaak sa mi tam nechcelo. Ešte teraz rozmýšľam, kde by som bola, keby ma premohla nechuť vyliezť z postele.
O výberovom konaní a traume z toho, ako som na ňom po nemecky opisovala cestu do centra, sa rozpisovať nebudem. Mám pocit, že náborové dni aj tak v budúcnosti vytlačia online výberové konania.
Prvým sitom som sa ale pretlačila a o týždeň čakal pohovor cez Skype s ďalšími nemeckými zákernosťami. Aj tam som musela zažiariť, lebo e-mail s potvrdením, že ma berú, prišiel do niekoľkých hodín.
Pohovor bol tou ľahšou časťou
Čakal ma totiž byrokratický bolehlav. Ako každý budúci námorník, hoci aj hudobník, som musela absolvovať STCW. Kurz bezpečnosti na mori ma mal naučiť, ako sa správať v prípade núdze.
Ukázali mi tam ako poskytnúť prvú pomoc, zahasiť požiar, (teoreticky) prežiť v záchrannom člne či kontrolovať (panikáriaci) dav.
Musela som prejsť veľmi dôkladnou lekárskou prehliadkou, ktorej 6-stranové tlačivo potrápilo aj moju doktorku.
Počula som príbehy o ľuďoch, ktorí pri získaní zdravotnej spôsobilosti podvádzali. Tých, ktorých prichytili, skončili. Napríklad „wannabe“ námorník, ktorý videl čiernobielo, nerozlišoval žiadnu farbu. A farba (tá správna) je pri bezpečnostných značeniach dosť dôležitá.
Na loď sa dostala aj slečna, ktorú „vypínalo“. Mala nejaké záchvatové ochorenie a na pár sekúnd o sebe nevedela. Áno, znie to smiešne, ale prikrášliť zdravotný stav sa neoplatí. Môžeš ohroziť druhých aj seba, pretože lodná ordinácia nie je na všetko vybavená.
Konečne vyrážam
Keď som úspešne prešla testami a kurzmi, ostávalo mi len čakať. Moja talianska spoločnosť ma držala v nevedomosti do poslednej minúty. Dátum a miesto nalodenia len poodhalili.
A nakoniec to bolo všetko inak. Pracovnú zmluvu poslali týždeň pred odchodom, letenky vo štvrtok večer. Odlietala som v pondelok. Áno, to je bežné.
Časom som si zvykla. Keď som šla na Kubu, víza som dostala dva dni pred odletom. A s chybou. Ostávalo mi dúfať, že ma s menom „Kristekovova“ budú považovať za Rusku. Tých tam majú radi.
Mala som stres, ale všetko klaplo. O tretej ráno som vyrážala na viedenské letisko a o desiatej na mňa už na Heathrow mával osobný vodič. Odviezol ma do hotela, ktorý zabezpečil zamestnávateľ.
Naloďovala som až na druhý deň, takže som si užila aj Southampton. A kopec „zábavy“ s personálom. Večer recepčný omylom ešte raz pridelil moju izbu a poslal mi tam cudzieho staršieho chlapa.
Ani to mi nezatienilo radosť z nového dobrodružstva, ktoré ma čakalo na druhý deň. V ten, keď ma taxikár vyložil pred obrovským kolosom, podobným, aký som predtým videla v centre vytŕčať medzi domami.
Pingback: #2 Prvý deň na výletnej lodi. Aký je z pohľadu nového človeka? | Loďou po svete
Pingback: #3: Kam sa plavia výletné lode a čo z toho posádka vidí? | Loďou po svete