„Jedlo nie je najlepšou časťou práce na lodi, no zvyšky po pasažieroch posádka nedojedá.“
Lode sú obrovské all-inclusive hotely. Týždňová plavba je prakticky sviatkom obžerstva.
V cene je stravovanie v reštaurácii, kde podávajú raňajky, 3-chodové obedy a večere, rôzne snack bary, a tiež bufet. V ňom nájdeš jedlo hádam 20 hodín denne.
To všetko je prístupné pre pasažierov. Ako sa stravuje posádka výletnej lode?
Obsluhu budeš hľadať márne
Členovia posádky sa stravujú v jedálňach, ktoré zaberajú spodnú časť lode. Prirovnala by som ich k tým školským či robotníckym.
Predstav si ich ako veľké miestnosti s bufetovými stanicami a jednoduchými stolmi. Už sa pomaly objavujú i boxy na sedenie, aby sa človek cítil viac ako v reštaurácie.
Jedálne tiež umiestňujú tak, aby mali okná a prirodzené svetlo.
Prvou zastávkou hladného lodného zamestnanca musia vždy byť umývadlá pri vchode. Ak si neumyje ruky, môže mať veľký problém. Na lodi s kopou ľudí sa pliagy šíria veľmi rýchlo, hygiena sa preto berie veľmi vážne.
Potom už môže vyraziť po tácku, príbor a jedlo. V jedálni pre posádku je kompletná samoobsluha (až na výnimky niektorých spoločností v prípade dôstojníkov).
Nikto po tebe nedobehne odpratať zo stola. Aj zvyšky si musí každý roztriediť sám. Mäkké hodiť do drvičky (neskôr pôjdu rybičkám), odpad do koša, riad na umytie.
Okrem technického vybavenia a jedla je k dispozícii pitná voda a automaty na čaj a kávu pochybnej chuti. Súčasťou jedální býva aj mikrovlnka.
Pamätám si, že na jednej lodi sme mali zakázané obsluhovať ju sami po tom, čo ju tanečníci podpálili spolu s pukancami.
Umelci boli jedni z mála, ktorí mohli do jedálne chodiť vo svojom oblečení, lebo uniformy nemali. Áno, oficiálne sa do stravovacích priestorov malo chodiť v (čistej) uniforme, a to aj v čase voľna.
Záviselo od lode, ako prísne nariadenie brali. Niekde to neriešili, inde upozornili. Nikdy sa mi však nestalo, že by som mala problém alebo vyhadzov z jedálne.
Jedna jedáleň nestačí
Koľko jedální v podpalubí je, závisí od spoločnosti či veľkosti lode.
V spoločnosti, pre ktorú som pracovala sme, až na jednu výnimku, mali tri jedálne – pre dôstojníkov, personál a posádku. Kam zamestnanec patrí závisí od hodnosti, ktorú určuje jeho práca na palube.
Tie najmenšie sú jedálne pre dôstojníkov a hlavy oddelení. Priestory majú skôr atmosféru reštaurácie. Nájdeš tam okrúhle stoly s obrusmi, príbormi a fľašou s vodou. Stále je to však bufet a samoobsluha.
Čo sa týka jedla, Lucy z The Cruising as Crew si všimla výrazný rozdiel medzi dôstojníckou jedálňou a tými ostatnými. Ja som mala opačnú skúsenosť. Jedlo bolo podobnej kvality, akurát bol menší výber.
Stravovanie s dôstojníkmi som si skúsila raz, keď tam moje oddelenie exkurzií priradili z kapacitných dôvodov. Ja som napriek tomu radšej chodila tam, kde jedávala väčšina kamarátov a známych.
Väčšinu času som oficiálne patrila do jedálne pre personál, spolu s pracovníkmi stredného manažmentu a služieb pre hostí. U MSC to sú okrem exkurzií ľudia z obchodov, kasína, recepcie, animátori, fotografi či tanečníci.
Priestory tejto jedálne bývali o niečo menšie, stoly v nej hranaté a bez obrusov.
Stále však boli tichšie a menej aromatické ako jedálne pre posádku. V nich sa stravujú ľudia na spodku hierarchie. Ide o zamestnancov baru, čašníkov, kuchárov, pracovníkov kuchyne, práčovní, chyžných a podobne.
Sú najväčšie priestorom i výberom jedál, ktoré servírujú častejšie – až 5-krát denne.
Okrem klasiky – raňajky, obed, večera sa podávali poobedné snacky či nočné večere. Pre tých, ktorí nestíhali pre prácu jesť v štandardných časov.
Niekde len tam, kde patríš, inde spoločne
Paradoxne, človek mohol využívať okrem svojej aj všetky jedálne „nižšej“ kategórie, nie však naopak.
Taký dôstojník mal povolené ísť do jedálne pre dôstojníkov, personál i posádku, no umývač riadu len do tej jednej.
Vyberať sa však nedá všade. Sú lode, kde sa z kapacitných dôvodov zamestnanci musia stravovať v priestoroch, ktoré im pridelili podľa hodnosti. A to aj v prípade, že napríklad v jedálni pre posádku je deň mexickej kuchyne.
Ale neboj, dôstojníci majú zase iné privilégiá.
Sú však i lode, kde zriadili obrovskú jedáleň, aby všetci námorníci jedli spolu. Ťažko povedať, ktorá možnosť je lepšia.
Je fér, keď má každý rovnaké jedlo, podmienky a priestory. Je fajn, že sa môžeš najesť spolu s kamarátmi z prakticky akéhokoľvek oddelenia.
Na druhej strane však musíš rátať s tým, že sa všetci navalia najmä na obed a večeru vo viac-menej v rovnakom čase. Nevyhnutne si teda počkáš dlhšie.
Jedlo je dôvodom, prečo sa posádka teší na súš
Na lodi musia prestravovať veľké množstvo ľudí za malú sumu. Raz mi ju niekto povedal a ostala som v šoku, no nepamätám si ju, takže nebudem šíriť bludy.
Varia teda jednoducho, to čo sa dá rýchlo a lacno pripraviť vo veľkom. Musia, mali by, pritom brať do úvahy náboženstvo a kultúru členov posádky.
Kuchyňa na lodiach býva často orientovaná na východ, na Áziu. Veľká časť zamestnancov totiž pochádza práve odtiaľ.
Vždy, vždy, vždy i na raňajky, najmä v jedálni pre posádku, bývala ryža. Nechýbalo karí, polievka, mäso s UHO (univerzálna hnedá omáčka), nejaký druh dva zeleniny a ovocie. Najrýchlejšie vždy zmizli vzácne banány.
Strava nebola nič moc, hlavne čo sa týka rozmanitosti a chuti. Stále sme mali to isté na obed aj na večeru. Ľudia vyberavejší, či tí, čo sa chceli stravovať zdravšie, to mali celkom obmedzené.
Dominovali sacharidové pokrmy – cestoviny, chlieb. Takmer zakaždým boli hranolky.
Vždy sa dali vypýtať grilované kuracie prsia, no skús ich jesť s ryžou a nejakou zeleninou dvakrát denne po dobu niekoľkých mesiacov.
Hlavne na novších lodiach sa snažia stravu pre posádku oživiť špecializovanými jedálňami.
Pribudli sendviče, pizza či burgre. To síce nie sú zdravšie varianty, ale isto potešia ľudí, čo sa minimálne pol roka do ozajstnej pizzerie nedostanú. A MSC má pizzu vynikajúcu.
Príležitostne organizovali v jedálňach posádky dni nejakej kuchyne – mexickej, talianskej či indickej. Ja som to volala dni neskutočných radov.
Ľudia s alergiami od hladu neumrú
Ak nie sú príliš vyberaví.
Svet sa začína pomaly prispôsobovať faktu, že na ňom žije mnoho ľudí s rôznymi obmedzeniami v strave. Výletne lode nie sú výnimkou.
Jedlo pre alergikov pripravujú v špeciálnych kuchyniach a riadoch, aby ho nekontaminovali alergénmi. Veľmi dôležité je to napríklad pri bezlepkových.
Fakt s tým zabojovali, moji pasažieri si na poslednej plavbe vskutku pochvaľovali výber i chuť špeciálnej stravy. Pri členoch posádky to také jednoduché nie je.
Samozrejme, netrávia ich jedlom, na ktoré sú alergickí, no takisto nemajú luxus veľkého výberu.
Kamarátka bola bezlepková. Jesť musela vždy a každý deň v rovnakom čase, čomu museli prispôsobiť pracovný rozvrh.
Vtedy jej proste doniesli tanier a chceš-nechceš. Jedlo nebolo zlé, len obmena veľmi slabá. Pevne verím, že sa to za roky zlepšilo. No stále platí, čím väčší všežravec si, tým ľahšie sa ako člen posádky prestravuješ.
Reštaurácie pasažierov nie sú tabu
Vybrané kategórie lodných zamestnancov, zovšeobecním to na dôstojníkov, manažérov a personál, môžu využívať aj reštaurácie pre pasažierov. Má to, samozrejme, svoje pravidlá.
Raňajky boli napríklad tabu vždy. Takisto zamestnanci museli zabudnúť na lepšie chutiace jedlo v deň na mori. Skrátka mohli využiť reštaurácie pasažierov v časoch, kedy neboli také rušné.
Časy sme vždy na začiatku plavby dostali rozpísané, no nebolo to sväté písmo. Mohlo sa stať, že sa napriek odhadu bufet príliš zaplnil pasažiermi a členov posádky otáčali.
Alebo očakávali, že si to uvedomíme a sami sa otočíme. No jasné. Isto hlavne vtedy, ak to bolo v čase, keď už bola naša jedáleň zatvorená.
My z exkurzií sme občas dostali výnimku, keď sme sa vrátili z meškajúceho výletu. I to musela manažérka zodpovedného dôstojníka dlho presviedčať, aby nás nechal.
Členovia posádky tiež museli sedieť niekde úplne vzadu a nie viacerí než štyria. Asi aby neboli prihluční. V bufete pasažierov už je uniforma bez diskusie a podľa večerného predpisu.
Ak bol elegantný večer, musela som sa napchať do elegantnej uniformy. Keď som mala večer voľný, vždy som uvažovala, či sa mi chce prezliekať.
Moja snaha večerať v jedálni pre personál však zakaždým dopadla tak, že som tam nakukla, ohrnula nosom a šla sa prezliecť na bufet pasažierov.
Členov posádky, tiež len v uniformách, príležitostne pasažieri uvidia aj v špecializovaných reštauráciách. Niekedy to dostávajú to za odmenu za splnenie predajných cieľov.
A keď nie je rušno, môžu si tam zarezervovať stôl a najesť sa so zľavou. Napriek nej si však jedlo v týchto reštauráciách toľko zamestnancov dovoliť nemôže.
Zásoby dopĺňa posádka na súši
V prístavoch si isto všimneš, ako sa zamestnanci vracajú na loď s plným rukami nákupných tašiek. Mnoho z nich využíva svoj vzácny čas na výjazd do supermarketu.
Na lodi si síce nenavaria, no aj snacky či potraviny, čo stačí zaliať horúcou vodou, potešia.
„Pašovanie“ jedla na palubu má svoje pravidlá (platia aj pre pasažierov). Potraviny sa totiž kazia, čo priťahuje škodcov a hmyz, a to je na lodi nežiadúci jav.
Preto je dovolené to, čo je (vákuovo) zabalené a označené dátumom spotreby. Žiadne ovocie, žiadne čerstvé jedlo ako napríklad syrové taštičky, rezne či lepáky.
Dodržiavanie pravidla závisí i od toho, aká prísna je loď. Jedno obdobie sme si mohli vziať veci ako pizzu či rezance, ak si ich pôjdeme hneď zjesť do jedálne.
Inokedy sme si brali prakticky akékoľvek potraviny. Ale len do momentu, kým nejaký blb nenechal na stole piknik počas inšpekcie kajút posádky.
Najväčší zdrb za to dostali sekuriťáci, lebo sa to vôbec na loď dostalo. Potom už nenechali prejsť s ničím, čo len zaváňalo porušením pravidiel.
Doplatili na to vtedy všetci členovia posádky, pretože sa tým aj celkom predĺžili kontroly pri návrate na loď.
