Island. Už od výbuchu sopky, ktorá ochromila dopravu v Európe, v húfoch vyrážame za jeho krásami.
Väčšina chodí v prenajatých autách a po kempoch, aby trochu ušetrili a vyťažili maximum z vychytaných akciových leteniek.
Ja som ostrov precestovala inak – oboplávala som ho na lodi. Bol jedným z hlavných dôvodov, prečo som nad celoročne studeným severom Európy neohrnula nosom.
Island som spoznávala som postupne, v rámci krátkych zastávok, z ktorých som sa snažila vyťažiť čo najviac.
Priamo pod nos klenotov krajiny ma odviezla loď, preto ti neporadím, ako sa tam dostaneš. V článku však nájdeš tipy na zaujímavé zážitky a miesta Islandu.
K papuchalkom na ostrov Vigur
Malý ostrov pri meste Isafjordur v bedekroch medzi top atrakciami chýba, no pre mňa bol jedným z najkrajších. Tu nám po prvýkrát, po 4 dňoch kosy a lejaku, Island ukázal krajšiu tvár.
Bol tu cítiť pokoj a pohoda. Nehemžilo sa to tam turistami, a v ten deň šlo všetko hladko.
Na Vigure bolo prekrásne a ticho. Mala som pocit, akoby tam zastal čas.
Ostrov má len päť obyvateľov – „strážcu ostrova“ a jeho rodinu. Privítali nás vo svojej kaviarničke fantastickými domácimi koláčmi.
Cítili sme sa tam ako doma. Priamo v „domokaviarni“ majú aj poštu, najmenšiu v Európe.
Na ostrove ma zaujalo aj niekoľko historických budov, hlavne jediný zachovaný drevený veterný mlyn na Islande.
Tiež je vyhlásenou lokalitou pre pozorovanie vtákov.
Ja som mala šťastie aj na papuchalkov. Na ostrove ich žije až 100 000 párov (na Islande až okolo 8 miliónov), mne sa ukázal až jeden kus.
V trsoch trávy má vtáctvo svoje hniezda a mladé. Mamičky bývajú agresívne, preto sme prechádzali s palicami nad hlavou.
Jeden pán sa tváril, že ju nepotrebuje. A potom ho lietajúca „raketa“ ďobla do plešatej hlavy.
⚠️Na ostrov Vigur sa dostaneš loďou z mesta Isafjordur. Cesta trvá asi hodinu. Sezóna je krátka – od júna do augusta.
Za čarom vodopádov Islandu
Nórsko aj Island sú krajiny vodopádov. Kde sú krajšie, väčšie, divokejšie? V Nórsku uvidíš tenké prúdy vody padajúce zo závratných výšok.
Nájdeš tu až 9 z 20 najvyšších svetových vodopádov.
Islandské sú nižšie, ale o to rozľahlejšie. Pre porovnanie, Skógafoss, islandský kráľ, padá z výšky 60 metrov. Najväčšie nórske vodopády letia z výšky aj 10-krát väčšej.
Gullfoss
Na tzv. Zlatom okruhu – 300 kilometrov dlhej trase, na ktorej za deň „ochutnáš“ najväčšie atrakcie ostrova, leží krásny kaskádovitý vodopád Gullfoss.
Z výšky 32 metrov sa tu voda valí obrovskou rýchlosťou najmä v čase jarného topenia sa snehu. Z diaľky ju začuješ hučať, z blízka ťa oprská.
Obdivovať môžeš vodopád zhora, z vyhliadkovej platformy, aj zdola, takmer na dotyk vode, ktorá sa rúti do hlbokého kaňonu.
Hoci to na Islande ťažko ovplyvníš, Gullfoss i ďalšie vodopády sa oplatí navštíviť, keď svieti slnko. Vtedy sa jeho lúče stretávajú s vodou a nad mohutným vodopádom vytvárajú dúhu.
Godafoss
Medzi mestom Akureyri a jazerami Mývatn hučí vodopád, ktorý vytvorila voda rieky Skjálfandafljót.
Na Islande patrí medzi najkrajšie, hoci voda padá z výšky len 12 metrov. Široký je skoro 30 metrov.
Meno získal v čase, keď Islanďania menili náboženstvo, keď zanechali pohanských bohov, ktorých ikony skončili vo vodopáde, a prešli na kresťanstvo.
Godafoss som videla niekoľkokrát. Užila som si ho pod zachmúrenou oblohou, za dažďa, i zaliaty slnkom.
Vďaka turistickým chodníkom som ho obdivovala z každého uhla spolu s krásnymi skalnými útvarmi, ktoré ho obklopujú. Aj som zišla na miesto, kde mi takmer tieklo za krk.
Dynjandi
Dynjandi patrí k odľahlejším a menej známym vodopádom krajiny. Leží blízko mesta Isafjordur, ale za to viac ako 350 kilometrov od Reykjavíku.
Je kaskádovitý a až 100 metrov vysoký, čím je najvyšším vodopádom Západného fjordu. Je tiež jeho „pohľadnicovým reprezentantom“.
Tým, ako sa padajúc dole rozširuje, pripomína nevestin závoj. Práve ten, horný úsek ma zaujal ako prvý.
Ním sa však vodopád a obdivné „woooow“ nekončí. Pokračuje ďalšou šesticou menších vodopádov.
Až takmer hore, k najvyššiemu vodopádu, vedie skalná cesta. Ak budeš len šliapať a nikam sa nepozerať, potrvá ti výstup asi 15 minút.
Nepozerať sa je však nemožné. Sama som zastala niekoľkokrát, aby som si posedela pri nádhernej scenérii.
Barnafoss a Hraunfossar
Príroda stvorila vedľa seba dva vodopády, ktoré nemôžu byť rozdielnejšie. Známejší z nich je Barnafoss. Ľudia si ho spájajú s príbehom o dvoch chlapcov z neďalekej farmy, ktorí sa tu utopili.
Legenda hovorí, že si cestu do kostola chceli skrátiť cez prírodný kamenný most nad vodopádom. Zatočila sa im však hlava a spadli do vody, ktorá ich pohltila.
Užialená matka miesto prekliala.
Odvtedy vraj každého, kto sa most pokúsil prejsť, postihol rovnaký osud. Ešteže ho neskôr zničilo zemetrasenie.
Miesto však robí viac zaujímavým príbeh než „vodopád“. Je to riečka, ktorá si razí cestu kaňonom a pritom zdoláva nevysoké prevýšenia.
Hraunfossar je úplným opakom. Prúdy vody sa valia z lávového poľa priamo do rieky a vytvárajú nádhernú scenériu. Tvoria ho desiatky potôčikov, malých i veľkých.
Celá tá krása má asi 900 metrov. Ešte jedinečnejšia je farba vody. Niekedy je oslepujúco tyrkysová, inokedy až mliečne biela. Všetkými farbami hrajú i lávové kamene.
Skrátka, je to impozantná scenéria, z ktorej som nedokázala spustiť oči, ani objektív. Parádna je najmä je z najvyššej plošiny, odkiaľ môžeš za jasného dňa vidieť ľadovec Langjökull v pozadí.
Medzi kontinentmi v Národnom parku Þingvellir
Národný Park mi potvrdil, že Island je miestom neskutočných zázrakov našej planéty.
Už keď sme k nemu mierili po Ring Road, ceste, ktorá spája atraktivity celého ostrova, sa nám jeden výnimočný jav ukázal.
Island totiž leží na dvoch tektonických platniach – Eurázijskej a Severoamerickej.
Jednoducho povedané, prechádzali sme medzi dvoma kontinentmi. Chvíľu sme boli na jednom, chvíľu na druhom.
No a práve v Národnom parku Þingvellir môžeš dve tektonické dosky vidieť nad zemským povrchom. Navyše sa od seba odtrhli a každým rokom sa viac a viac vzďaľujú.
Ako sa rozorvali je na prvý pohľad viditeľné, najviac na celom ostrove, v podobe trhlín, roklín a údolí. Medzi kontinentmi, medzi mysticky pôsobiacimi čadičovými skalami, som sa aj prešla.
Zamierila som až k miestu, kde sa blízko hučiaceho vodopádu stretával Alþingi – najstarší parlament sveta. Miesto, kde predsedajúci prednášal prejavy spoznáš podľa stožiaru s vlajkou.
Turistické chodníky vedú popri neuveriteľných scenériách až k jazere Þingvallavatn, kde je prepadlina.
Hovoria jej Silfra, a je poriadne hlboká. Jej voda pochádza z ľadovca a má fantastickú viditeľnosť. Peckou je, že do nej dá potápať. Priamo medzi tektonické dosky.
Do studeného srdca ľadovca Langjökull
Ľadovec, ktorého voda vypĺňa Silfru, je druhým najväčším na Islande. Ja som mala možnosť Langjökull preskúmať bližšie.
Cesta do kráľovstva ľadu, ku vchodu do tunela, začala jazdou na špeciálne upravenom terénnom vozidle, ktoré bolo kedysi transportérom NATO.
Jazda zamrznutou krajinou bola adrenalínová, no krátka. Ani sme sa nenazdali, a už sme stáli pri vchode do ľadového tunela.
Pripravení prechádzať vyše 500 metrov dlhým chodbami, vyhĺbenými pod ťažkým ľadom. Tunelom, ktorý leží asi 30 metrov pod povrchom, sme šli takmer hodinu.
Jeho steny sú osvetlené a celé to pripomína náučný chodník.
Na každom kroku, i v ľadových „izbách“, sme narážali na informačné tabule „rozprávajúce“ o ľadovci, výskume v ňom (využívajú ho výskumníci a študenti islandskej univerzity) a globálnom otepľovaní.
Sprievodca nám cestou ukázal trhliny a vrstvy, typy snehu a ľadu, ktoré dokumentujú, ako sa ľadovec vyvíja.
Prešli sme okolo „čiernej čiary“ na stene, vrstve popola z výbuchu sopky Eyjafjallajökull.
Napokon nás cesta doviedla ku „kaplnke, kde sa dá aj zosobášiť.
⚠️Ak ťa neskutočný zážitok láka, poponáhľaj sa. Ľad v jaskyni sa posúva a napriek údržbe bude tunel do 15-20 rokov pravdepodobne preč.
Na deň do (ne)populárnej metropoly Reykjavík
Najsevernejšie hlavné mesto sveta nebýva často v hľadáčiku turistov. Ťažko môže konkurovať prírodným zázrakom krajiny. Mňa však Reykjavík celkom zaujal.
Na prvý pohľad nepôsobí ako metropola, ani ako mesto. Je bez metra a poriadnej výškovej budovy. Najvyšší je luteránsky kostol Hallgrímskirkja s takmer 75 metrami.
Okolo centra nestoja paneláky, ale malé rodinné domy škandinávskeho štýlu so záhradami. Skrátka, Reykjavík má dedinskú dušu.
Napriek tomu sa mi zdal atraktívny a prekvapivo rušný.
Je centrom kultúry, múzeí a života. Centrum, tlčúce srdce mesta, hoci malé, hneď upúta kreatívnym, až nepredvídateľným prevedením.
Nadchne farebnými budovami, ktoré dopĺňajú tvorivé graffiti a inštalácie verejného umenia.
Mesto zdobí islandský dizajn, vykúkajúci nielen z výkladov obchodov.
Nechýbajú nákupné možnosti, a ešte lepšie jedlo a pitie. Každý si nájde niečo pre svoju chuť.
Jeden vedľa druhého stoja trendy bary, kaviarne a reštaurácie s pestrou ponukou medzinárodnej i tradičnej islandskej kuchyne (so zhnitým žralokom).
Vychutnáš si tu tiež obľúbený nápoj Islanďanov – pivo, ktoré bolo dlho zakázané. Ja som si ho užila napríklad v „Cosy Pig“. Za polliter som však zaplatila od 10 eur.
U mňa na dedine by si ich mal za tú cenu 10. Rátaj s tým, keď sa vydáš skúmať nočný život, ktorý je v malom meste dosť divoký.
Čo v Reykjavíku navštíviť?
Reykjavík nesklame ani po turistickej stránke. Má výbornú infraštruktúru, ľahko sa v ňom zorientuješ.
Moderné infocentrá i cestovné kancelárie, ktoré ponúkajú výlety za sopkami aj ľadovcami, sú na každom rohu.
V meste dobre funguje doprava, no najlepšie ho zdoláš po vlastných.
Ja som vyrazila od modernej koncertnej haly Harpa, za ktorou sa ukrýva malý jachtársky prístav.
Cesta ma zaviedla až k jazeru Tjörnin pri kostole Fríkirkjan, ktoré je takmer v centre. „Must do“ je tiež Hallgrímskirkja. Zaujme jeho strohý severský interiér aj vyhliadka na veži.
⚠️Veža je prístupná denne v otváracích hodinách. Lístky sa kupujú na mieste.
Populárny vyhliadkový bod je aj Perlan, ktorý leží asi 5 kilometrov od Harpy. Roky tu stoja zásobníky s teplou vodou, na ktorých vrchu vyrástla stavba zvláštneho dizajnu.
Má plošinu s top výhľadom na Reykjavík a jeho okolie. Cez panoramatické teleskopy sa ti za ideálnych podmienok ukážu hory, sopky, oceán i ľadovec.
Perlan nedávno renovovali a pribudlo mu múzeum so zbierkami zameranými na prírodné zázraky Islandu. Je tu aj „malá“ ľadová jaskyňa, vyrobená z 350 ton ľadu a snehu.
Po stopách horúcej lávy
Veľkú časť Islandu vytvorili a pokrývajú ľadovce, o tú ďalšiu sa postarala horúca magma.
Na svedomí má umelecké diela nepredvídateľných tvarov a farieb, ktoré v rôznych oblastiach nadchnú rôznym spôsobom.
Láva najviac stôp zanechala na juhozápade Islandu, na polostrove Reykjanes. Na prvý pohľad vyzerá ako mesačná krajina, ktorá niekde vôbec nie je očarujúca.
Je to tam veľmi pusté, a ani obyvateľov tam veľa nežije. Veď oblasť pokrývajú lávové polia a krátery, miestami porastené machom a drobnou vegetáciou.
Na polostrove leží aj jedno z naj lákadiel Islandu – známa Modrá lagúna, termálne kúpele s nezameniteľne modrou vodou, ktorá pochádza z geotermálnej elektrárne.
Jazero Kleifarvatn
Klenotom polostrova je poriadne hlboké (až 97 metrov), geotermálne jazero. Je unikátne aj tým, že jeho voda priteká z podzemia.
V lete modré jazero žiari medzi červenými strmými lávovými skalami, ktoré miestami pokrýva zelený mach, a čiernymi piesočnatými plážami.
Jazero je výnimočné aj rôznou teplotou. Je poriadne studené až na miesta, kde doň tečie voda z horúcich prameňov.
Napriek nej sa jeho objem zmenšuje, po zemetraseniach sa zrejme otvorili trhliny, kadiaľ voda uniká rýchlejšie, než prichádza.
Krysuvík
Neďaleko od jazera, necelých 10 kilometrov, leží geotermálna oblasť Krysuvik (alebo aj Seltún).
Prvé, čo som tu zaregistrovala, bol nezameniteľná „aróma“ síry. Cítiť ju na kilometre. Na pohľad pôsobí miesto ako Mars. Všade to buble, vrie, zo všetkého stúpa para.
Celé to má parádne farby od sýto žltej cez červenú, zelenkavú po rôzne odtiene modrej.
Medzi geotermálnymi poľami s blatom a vodou sú drevené chodníky (odporúčam sa na nich držať). Vedú až na blízky kopec, z ktorého je super výhľad na krátery. A ak vyjdeš vyššie, uvidíš aj na oceán.
Gunnuhver
Ďalšia zaujímavá geotermálna oblasť len podčiarkuje drsnú krásu nehostinného polostrova. Pomenovali ju po rozhnevanom ženskom duchovi.
Celkom to sedí. Je to tam trochu strašidelné a nebezpečné. Teplota vyvierajúcej vody a blata presahuje 300 °C.
Pred pár rokmi museli Gunnuhver na čas zavrieť. Oblasť sa stala sa až príliš aktívnou. Žeravé bahno začalo požierať i chodníky.
Dnes je opäť pokojnejšia, a tak ti nič nebráni pozrieť si najväčšie bahenné jazero Islandu.
Na niektorých miestach je široké aj 20 metrov a je až po samý vrch naplnené poriadne horúcim a bublajúcim bahnom.
Gunnuhver má podobnú atmosféru a smrad ako Krysuvík. Tiež tu uniká para, cítiť síru. Všade niečo syčí a hrá živými farbami.
Iný je v tom, že na rozdiel od ostatných geotermálnych oblastí na Islande vyviera na 100 % morskú vodu.
Dimmuborgir
Temné hrady. Takú prezývku dostalo obrovské lávové pole pri obci Reykjahlíð. Jeho stĺpy a pukliny mali vzniknúť pred asi 2000 rokmi činnosťou lávy.
Viedli k nim procesy, ktoré pochopí akurát ten, kto má záľubu v skúmaní rôznych prírodných javov.
Faktom je, že tu nájdeš lávové stĺpy vystupujúce vysoko zo zeme. Na niektorých miestach dosahujú výšku až 10 metrov.
Vytvorili sa z nich kobky či komnaty, ktoré sú dostatočne veľké, aby mohli byť príbytkami. Preto ich aj volajú hrady, teda borgir v islandčine.
Sú čierne ako noc, a tak celá oblasť vyzerá ako po nejakej katastrofe.
Jaskyňa Leidarendi
Jaskyňa v lávovej oblasti pri sopečnom kráteri, pri meste Hafnarfjordur, sa vraj dá nájsť len s GPS. Povedzme, že sme to sprievodcovi verili, aj keď k nej už vedie chodník.
Najskôr sme dostali výbavu – prilby a baterky.
S nimi sme vstúpili cez úzky vchod do hlbín islandského podzemia, kde sa nám ukázali lávové útvary, kvaple a skaly neočakávaných farieb a tvarov.
Boli krásou, za ktorou sme sa na niektorých miestach doslova plazili. To trochu odporuje tvrdeniu, že jaskyňa je domovom trolov.
Za veľrybami do Húsavíku
Island je jednou z krajín, ktorá, napriek pozdvihnutému obočiu ostatných, stále loví veľryby. Na komerčné účely. Obľúbené je aj ich pozorovanie.
Kráľovstvom tejto aktivity je mestečko Húsavík.
Pozorovanie pre mňa bolo, podobne ako arktická loď na Špicbergoch, zážitkom raz za život. Viackrát sa tam vracať nepotrebujem a bohato mi stačili veľryby, ktoré nám pri večeri plávali za loďou.
V Husaviku sme vyrazili na otvorené more a so zamrznutým prstom na spúšti sme čakali, kým niekto zahučí „veľryba“.
Fotiť bolo čo, hoci sme videli hlavne chvosty a plutvy. A úplne super bolo (nie pre tých s morskou chorobou), keď nám obrovská veľryba takmer podrazila a otočila loď.
Celá sranda trvala asi 3-4 hodiny. Na otvorenom mori, pri studenom vetre, nám bola aj v obleku poriadna kosa.
Pritom sme boli v lete, keby sú podmienky o niečo priaznivejšie. A veľrýb vtedy býva celkom dosť.
⚠️V Húsavíku nájdeš niekoľko firiem, ktoré pozorovanie veľrýb ponúka. Na ich weboch sa môžeš informovať o podmienkach, a či je lepšie rezervovať výlet v predstihu alebo stačí priamo v prístave.
Island prakticky
Ako som spomínala v úvode, Island som precestovala výletnou loďou. Neriešila som teda prenájom auta, nehľadala ubytovanie.
Navyše som cestovala ako člen posádky či neskôr delegátka a krajinu som prešla, ak nerátam pivá a niekoľko suvenírov, v podstate bez nákladov.
Ty náklady máš a potrebuješ ich minimalizovať? Inšpirovať sa môžeš v článku na blogu Travelhacker – Tipy na výlet na Island.
Dám ti na cestu na Island aspoň tri rady
Pri hádam každej atrakcii je dnes „búda“ s WC (niekedy platenými) a suvenírmi. Ak ich k životu potrebuješ, nechaj si nákup na mestá. Majú tam to isté, akurát budeš kratšie čakať a zaplatíš menej.
Nepremokavé a pevné topánky sú základ. Na mnohých miestach býva cesta mokrá a nie úplne stabilná. Navyše nevieš, kedy sa na Islande rozprší.
Ochutnaj lokálne pivo. V krajine bolo dlho zakázané, dnes ho takmer všade varia. Pivovar má Isafjordur, Akureyri a, samozrejme, Reykjavík.
Niektoré robia pivo z ľadovcovej vody. Niekde to vedia, inde chutí ako kvasnice. Dobrá bola značka Einstok.
