Island. Už pár rokov je všade a my v húfoch vyrážame za jeho krásami. Väčšina v prenajatých autách, aby vyťažili maximum z vychytaných akciových leteniek. Ja som ho precestovala inak – obišla som ho na lodi.
Bol jedným z hlavných dôvodov, prečo som nad celoročne studenou severnou Európou neohrnula nosom. Z krátkych zastávok som sa snažila vyťažiť čo najviac. I tak mi to, čo chcú všetci vidieť – Zlatý okruh – uniklo. No pár vecí, možno ešte parádnejších, som stihla omrknúť.
Kam som sa na Islande vybrala?
Som sa rozpísala, ale môžeš skipnúť na to, čo ťa zaujíma najviac:
Na deň do (ne)populárnej metropoly Reykjavík
Najsevernejšie hlavné mesto sveta nebýva často v hľadáčiku turistov. Ťažko môže konkurovať prírodným zázrakom. Mňa ale celkom zaujalo. Na prvý pohľad ani nepôsobí ako metropola (ani ako mesto).
Je bez metra a poriadnej výškovej budovy. Najvyšší je luteránsky kostol Hallgrímskirkja s takmer 75 metrami. Okolo centra nestoja paneláky, ale malé rodinné domy škandinávskeho štýlu so záhradami. Skrátka, Reykjavík má dedinskú dušu.
Napriek tomu sa mi zdal atraktívny. A prekvapivo rušný. Je centrom kultúry, múzeí a života. Centrum, tlčúce srdce mesta, hoci malé, hneď upúta.
Kreatívnym, až nepredvídateľným prevedením. Farebnými budovami, ktoré dopĺňajú tvorivé graffiti, inštalácie verejného umenia. Aj islandský dizajn, vykúkajúci nielen z výkladov obchodov.
Nechýbajú nákupné možnosti, a ešte lepšie jedlo a pitie. Niečo pre každú chuť. Trendy bary, kaviarne. Pestrá ponuka medzinárodnej, i tradičnej islandskej kuchyne (so zhnitým žralokom).
A obľúbený nápoj Islanďanov – pivo, ktoré som si užila v „Cosy Pig“. Polliter stojí od 10 eur. U mňa na dedine by si ich mal za tú cenu 10. Rátaj s tým, keď sa vydáš skúmať nočný život, ktorý je v malom meste dosť divoký.
Reykjavík nesklame ani po turistickej stránke. Má výbornú infraštruktúru, jednoducho sa v ňom orientuje. Moderné infocentrá i cestovné kancelárie, ponúkajúce všetko od sopiek po ľadovec, sú na každom rohu. Aj doprava funguje.
Ale mesto najlepšie zdoláš po vlastných. Ja som vyrazila od modernej koncertnej haly Harpa, za ktorou sa ukrýva malý jachtársky prístav. Cesta ma zaviedla aj k jazeru Tjörnin pri kostole Fríkirkjan, ktoré je takmer v centre. „Must do“ je tiež Hallgrímskirkja. Nie tak jeho interiér, skôr vyhliadka.
Populárny vyhliadkový bod je aj Perlan, 5 km od Harpy. Roky tu stoja zásobníky s teplou vodou, na ktorých vrchu vyrástla stavba zvláštneho dizajnu. Pre turistov. Má plošinu s top výhľadom na Reykjavík a jeho okolie. Cez panoramatické teleskopy sa ti za ideálnych podmienok ukážu hory, sopky, oceán i ľadovec. Perlan tento rok renovovali a pribudlo múzeum, so zbierkami zameranými na prírodné zázraky Islandu. Je tu aj „malá“ ľadová jaskyňa, vyrobená z 350 ton ľadu a snehu.
Za „puffinmi“ na ostrov Vigur
Malý ostrov pri Isafjordure v bedekroch medzi top atrakciami chýba, no pre mňa bol jedným z najkrajších. Tu nám po prvý krát, po 4 dňoch kosy a lejaku, Island ukázal krajšiu tvár.
Bol tu cítiť pokoj a pohoda. Nehemžilo sa to tam turistami, a v ten deň šlo všetko hladko. A nemusela som prekladať do nemčiny (hoci, to tebe asi nehrozí).
Na Vigure bolo prekrásne a ticho. Mala som pocit, akoby tam zastal čas. Ostrov má len päť obyvateľov – farmára a jeho rodinu. Privítali nás vo svojej kaviarničke fantastickými domácimi koláčmi. Cítili sme sa tam ako doma. Priamo v „domokaviarni“ majú aj poštu, najmenšiu v Európe.
Na ostrove ma zaujalo aj pár historických budov, hlavne jediný stojaci veterný mlyn na Islande. Tiež je vyhlásenou lokalitou pre pozorovanie vtákov. Ja som mala šťastie aj na „puffina“. Síce sú ich na Islande 2 000 000, mne sa ukázal až 1.
V trsoch trávy má vtáctvo svoje hniezda a mladé. Mamičky bývajú agresívne, preto sme prechádzali s palicami nad hlavou. Jeden pán ju nepotreboval. Kým ho „raketa“ neďobla do plešatej hlavy.
Na ostrov Vigur sa dostaneš loďou z mesta Isafjordur asi za hodinu. Sezóna je krátka – od júna do augusta. Vyhni sa dňom, keď v meste kotvia výletné lode, to sú dosť vyťažení.
Podľahnúť čaru islandských vodopádov
Nórsko aj Island sú krajiny vodopádov. Kde sú krajšie, väčšie, divokejšie? V Nórsku uvidíš tenké prúdy vody padajúce zo závratných výšok. Nájdeš tu až 9 z 20 najvyšších svetových vodopádov.
Islandské sú nevysoké, ale o to rozľahlejšie. Pre porovnanie, Skógafoss, islandský kráľ, padá z výšky 60 metrov. Najväčšie nórske z výšky aj 10x väčšej.
Godafoss
Medzi mestom Akureyri a jazerami Myvant „padá“ vodopád, ktorý stvorila voda rieky Skjálfandafljót. Patrí na Islande medzi najkrajšie. Napriek tomu, že padá z výšky len 12 metrov. Široký je skoro 30. Videla som ho 4x.
Užila som si ho pod zachmúrenou oblohou, za dažďa, i zaliaty slnkom. Vďaka turistickým chodníkom som sa prešla okolo, a vodopád obklopený nádhernými skalnými útvarmi, pofotila z každého uhla. Podišla tak blízko, že mi voda padala takmer za krk.
Dynjandi
Dynjandi patrí k odľahlejším vodopádom krajiny. Leží blízko Isafjorduru, ale za to vyše 350 km od Reykjavíku. Vysoký 100 metrov je najväčším vodopádom Západného fjordu. Aj jeho „pohľadnicovým reprezentantom“.
Tým, ako sa padajúc dole rozširuje, pripomína niektorým nevestin závoj. Tá časť ma zaujala ako prvá. No ňou sa vodopád a obdivné „woooow“ nekončí. Pod „závojom“ pokračuje 6 menších vodopádov.
K najvyššiemu vodopádu vedie skalná cesta. Ak budeš len šliapať, a nikam sa nepozerať, výstup ti potrvá asi 15 minút. Nepozerať sa je ale nemožné. Sama som zastala niekoľkokrát. Posedieť, a užívať si nádhernú scenériu.
Cesta je mokrá a nie úplné stabilná. Odporúčam lepšiu obuv, ak nechceš ísť dole po zadku.
Barnafoss a Hraunfossar
Príroda stvorila vedľa seba dva vodopády, ktoré nemôžu byť rozdielnejšie. Známejší z nich je Barnafoss. Ten si ľudia spájajú s príbehom o dvoch chlapcov, ktorí sa tu utopili. Zaujímavejšia je skôr legenda než „vodopád“. Riečka raziaca si cestu kaňonom zdolávajúc nevysoké prevýšenia. Malé, sotva viditeľné pramienky vody tečúce zo skál.
Hraunfossar je úplným opakom. Prúdy vody sa valia z lávového poľa priamo do rieky, a vytvárajú nádhernú scenériu. Desiatky potôčikov, malých i veľkých. Celá tá krása má asi 900 metrov. Ešte jedinečnejšia je farba vody. Niekedy je oslepujúco tyrkysová, inokedy až mliečne biela.
Všetkými farbami hrajú aj lávové kamene. Skrátka impozantná scenéria, z ktorej som nedokázala spustiť oči, ani objektív. Parádny výhľad vodopád je z najvyššej plošiny, odkiaľ môžeš za jasného dňa v pozadí vidieť ľadovec Langjökull.
Tam, kde sa stretol 1. Parlament (Národný park Þingvellir)
Niečo zo Zlatého okruhu som predsa videla. Z výšky som pozerala na miesto, kde sa stretol 1. parlament sveta. Kde sa takmer stretávajú litosferické dosky – Európska a Severoamerická. A tu, na jednom z dvoch miest na zemi, môžeš dve tektonické dosky vidieť nad zemským povrchom.
Národný Park mi potvrdil, že Island je miestom neskutočných prírodných javov. Lávové polia, jaskyne, potoky i jazerá. Pomedzi ne, popri neuveriteľných scenériách, vedú turistické chodníky, stretávajúce sa pri hightlighte parku – jazere Þingvallavatn.
A ním to nekončí. V jazere je prepadlina. Hovoria jej Silfra, a je poriadne hlboká. Jej voda pochádza z ľadovca a má fantastickú viditeľnosť. Peckou je, že do nej dá potápať. Priamo medzi tektonické dosky. A možno aj so slovenským inštruktorom.
Do studeného srdca ľadovca Langjökull
Ľadovec, ktorého voda vypĺňa Silfru, je druhým najväčším na Islande. Ja som mala možnosť Langjökull preskúmať bližšie. Cesta do kráľovstva ľadu, ku vchodu do tunela, začala jazdou na špeciálne upravenom terénnom vozidle, kedysi transportéri NATO.
Jazda zamrznutou krajinou bola adrenalínová, no krátka. Ani sme sa nenazdali, a už sme stáli pri vchode do ľadového tunela. Pripravení prechádzať vyše 500 metrov dlhým chodbami, vyhĺbenými pod ťažkým ľadom.
Tunelom 30 metrov pod povrchom sme šli asi hodinu. Jeho steny sú osvetlené a celý pripomína náučný chodník. Na každom kroku, i v ľadových „izbách“, sme narážali na informačné tabule „rozprávajúce“ o ľadovci, výskume v ňom (využívajú ho aj výskumníci a študenti islandskej univerzity), globálnom otepľovaní.
Sprievodca nám cestou ukázal trhliny a vrstvy, typy snehu a ľadu, ktoré dokumentujú ako sa ľadovec vyvíja. Prešli sme okolo „čiernej čiary“ na stene, vrstvy popola z výbuchu sopky Eyjafjallajökull. A napokon nás cesta doviedla ku „kaplnke, kde sa dá aj zosobášiť.
Ak ťa neskutočný zážitok láka, poponáhľaj sa. Ľad v jaskyni sa posúva, a napriek údržbe bude tunel do 15-20 rokov pravdepodobne preč.
Po stopách horúcej lávy
Veľkú časť Islandu vytvorili a pokrývajú ľadovce. O tú ďalšiu sa postarala horúca magma. Užila som si ľadu, ktorý až tak neprekvapil, predsa len je stále biely a studený. A potom som dala šancu ohňu. Umelecký dielam nepredvídateľných tvarov a farieb, aké mohla stvoriť len sopečná činnosť.
Jaskyňa Leidarendi
Jaskyňa v lávovej oblasti pri sopečnom kráteri, pri meste Hafnarfjordur, sa vraj dá nájsť len s GPS. Povezme, že sme to sprievodcovi verili, aj keď k nej už vedie chodník. Najskôr sme dostali výbavu – prilby a baterky.
A vstúpili cez úzky vchod do hlbín islandského podzemia, kde sa nám ukázali lávové útvary, kvaple a skaly neočakávaných farieb a tvarov. Neskutočnej krásy, za ktorou sme sa na niektorých miestach sme sa doslova plazili.
Polostrov Reykjanes
Láva najviac stôp zanechala práve na tomto mieste na juhozápade Islandu. Na prvý pohľad vyzerá ako mesačná krajina. A nie práve očarujúca. Je to tam veľmi pusté. A ani obyvateľov tu veľa nežije. Veď to pokrývajú lávové polia, tu a tam porastené machom. So stovkou kráterov a občas drobnou vegetáciou.
Jazero Kleifarvatn
Klenotom polostrova je poriadne hlboké (97 m) geotermálne jazero. Je unikátne aj tým, že jeho voda priteká z podzemia. V lete modré jazero žiari medzi červenými strmými lávovými skalami, miestami pokrytými zeleným machom a čiernymi piesočnatými plážami.
Na pláži sa ale neokúpeš. Síce doň na jednom mieste tečie teplá voda z horúcich prameňov, ale je poriadne studené.
Krysuvik
Neďaleko od jazera, necelých 10 km, je geotermálna oblasť Krysuvik (alebo aj Seltún). Prvé, čo som tu zaregistrovala, bol nezameniteľná „aróma“ síry. Cítiť ju na kilometre. Na pohľad miesto pôsobí ako Mars. Všade to buble, vrie, zo všetkého stúpa para.
Celé to má parádne farby. Od sýto žltej cez červenú, zelenkavú po rôzne odtiene modrej. Medzi geotermálnymi poľami s blatom a vodou sú drevené chodníky (odporúčam sa na nich držať). Vedú až na blízky kopec, z ktorého je super výhľad na krátery. A ak vyjdeš vyššie aj na oceán.
Na polostrove leží aj jedno z naj lákadiel Islandu – známa Modrá lagúna, termálne kúpele s nezameniteľne modrou vodou. Ktorá pochádza z geotermálnej elektrárne.
Gunnuhver
Ďalšia zaujímavá geotermálna oblasť len podčiarkuje krásu tejto nehostinnej oblasti. Pomenovali ju po rozhnevanom ženskom duchovi. Celkom to sedí. Je to tam trochu strašidelné a nebezpečné.
Teplota vyvierajúcej vody a blata presahuje 300 °C. Pred pár rokmi to museli na čas zavrieť. Oblasť sa stala sa až príliš aktívnou. Žeravé bahno začalo požierať i chodníky.
Dnes je opäť pokojnejšia. A tak ti nič nebráni pozrieť si najväčšie bahenné jazero Islandu, široké niekde aj 20 metrov, ktoré je až to samý vrch plné poriadne horúcim, bublajúcim bahnom.
Gunnuhver má podobnú atmosféru a smrad ako Krysuvik. Tiež tu uniká para, cítiť síru. Všade niečo syčí, a hrá živými farbami. Na rozdiel od neho (aj od ostatných na Islande), Gunnuhver vyviera na 100 percent morskú vodu.
Za veľrybami do Husavíku
Island je jednou z krajín, ktorá, napriek pozdvihnutému obočiu ostatných, stále loví veľryby. Na komerčné účely. Obľúbené je ale aj ich pozorovanie. Kráľovstvom tejto aktivity je mestečko Húsavík, kam sme sa vybrali aj my.
Pozorovanie pre mňa bolo, podobne ako arktická loď na Špicbergoch, zážitkom raz za život. Vyrazili sme na otvorené more, a so zamrznutým prstom na spúšti sme čakali, kým niekto zahučí „veľryba“. Fotiť bolo čo. Hoci sme videli hlavne chvosty a plutvy.
A úplne super bolo (nie pre tých s morskou chorobou), keď nám obrovská veľryba takmer podrazila a otočila loď.
» Celá sranda trvala 3-4 hodiny. Na otvorenom mori, pri studenom vetre, nám bola aj v obleku poriadna kosa. Loď sa riadne hýbe, ak ti býva zle, nadopuj sa alebo nechoď.
» Za ideálne obdobie sa považuje máj až september. Vtedy býva veľrýb hojne. I podmienky sú o niečo (málo) priaznivejšie.
» V Húsavíku nájdeš niekoľko firiem ponúkajúcich takéto výlety. Väčšina z nich má vcelku dobré hodnotenia. Priamo na ich weboch sa môžeš informovať, či je lepšie rezervovať výlet v predstihu alebo stačí priamo v prístave.
» Aby si chcel veľrybu ochutnať, v Husavíku to neskúšaj. Mesto žije z ich pozorovania, asi by bolo trochu kontraproduktívne ich aj loviť.
