10 a pol dňa, 200 nachodených kilometrov a nespočítateľne veľa parádnych miest. Tak vyzerala moja aprílová dovolenka na ostrove Rodos.
Sezóna sa ešte nestihla rozbehnúť, preto mi poznávanie komplikovali oklieštená ponuka výletov, menej autobusových liniek aj zatvorené reštaurácie či pláže bez infraštruktúry.
Napriek tomu a s faktom, že som ostrov skúmala bez vozidla, som videla takmer všetko, čo som si vyhliadla.
Ako inšpiráciu na tvoj výlet ti deň po dni priblížim celý svoj itinerár na dovolenku na ostrove Rodos aj s praktickými tipmi.
Ak ťa zaujíma len konkrétne miesto, neváhaj naň preskočiť.
1. deň – Rhodes Town
Prvý deň som sa venovala prieskumu terénu, aby som zistila, ako a kedy sa viem dostať k atraktívnym cieľom, ktoré som si vybrala. Veď mimo sezóny výlety nejazdia denne a nerada by som prišla o niečo, čo by môj itinerár na dovolenku na ostrove Rodos mal mať.
Okrem toho som sa motala mestom. Niekto by povedal, že na Rhodes Town stačí deň. Možno. Ja som mu venovala 3 dni a niekoľko večerov.
Keď mám čas, rada ho využijem. Plazím sa mestom, kde chcem zastavím na fotky, zmrzlinu či kávu. Preto som mesto preskúmala ozaj intímne, nielen turisticky a venujem (raz 😂) mu samostatný článok.
2. deň – Výlet okolo ostrova
Výlet okolo Rodosu som pôvodne v pláne nemala. Chcela som ísť do Údolia motýľov, ale to bolo zavreté. Nakoniec som bola rada. Videla som niekoľko parádnych miest, kam by som sa ako nevodič nedostala.
K tomu som odišla so super tipmi od sprievodcu, ktoré urobili itinerár na dovolenku na ostrove Rodos bohatší.
Kamiros
Našou prvou zastávkou bolo archeologické nálezisko Kamiros. Jedno z prvých miest ostrova patrilo počas antických čias medzi najmocnejšie. Kvitol tu obchod a razili si mince. Mali vodovodné potrubie vedúce do každého domu.
Lenže osud bol k mestu krutý. Nešetrili ho zemetrasenia ani nájazdy pirátov, ktorí sa tam ľahko dostali. Kamiros nechránili hradby, ani mu nepomohlo, že bol ľahko viditeľný od mora.
Nakoniec bol zničený a neobývateľný. Materiál z mesta rozobrali na stavbu okolitých dedín.
Najhoršie obišla Akropola, ktorú bolo najviac vidno, a skoro nič z nej neostalo. Škody boli také výrazné, že ani archeológovia nevedeli, čo kam patrí. Taliani, ktorí Kamiros objavili, neštudovali, rovno rekonštruovali.
Dnes sú preto pokope prvky z rôznych období a ťažko povedať, ako mesto reálne vyzeralo.
⚠️ Do náleziska sa platí vstupné.
Hrad Kritinia
Na mohutnú stavbu, ktorú 131 metrov nad morom postavili rytieri rádu sv. Jána, som sa tešila najviac. Bol náhradou za hrad Monolithos, kam by merať cestu extra bolo dosť zdĺhavé. Itinerár na dovolenku na ostrove Rodos ľahšie obohatí, ak máš auto.
Hrad Kritinia je z veľkej časti zrúcaný, no stále vyzerá veľmi obdivuhodne. Najväčším lákadlom sú parádne výhľady. Keď som ich poobdivovala z každej strany, stihla som ešte kávu v príjemnej lokálnej kaviarni.
Embonas a ochutnávka vína
Od hradu Kritinia si to minibus namieril do kopcov pohoria Attavyros. Najvyššie položená obec ostrova je centrom vinárstva. Strmé svahy pod obcou pokrýva vinič, z ktorého sa rodí výborné víno.
Ochutnať sme ho mohli v chaotickej ochutnávke vo vinárstve Stafylos.
Prečo chaotickej? Niečo nám šplechli do pohárov v náhodnom poradí – biele, červené, biele, a dorazili to raki a kávovým ouzom. K tomu sme mohli ochutnať aj rôzne olivové oleje a medy.
Súčasťou predajne je tiež tradičný dom z oblasti. Je to pekná pamiatka na staršie časy, pretože v obci je dnes až príliš veľa moderných domov.
Po ochutnávke vína sme sa presunuli do centra Embony, kde sme zasadli v lokálnej reštaurácii Taverna Savvas.
Obec sa špecializuje na mäso, niektoré reštaurácie si dokonca chovajú vlastný dobytok. Veľmi mi chutila aj ich feta v rúre so zeleninou.
Profitis Ilias a Fountoukli
Po návšteve Embony sme z hôr ešte nevyšli. Cesty nás viedli k letnému rezortu v horách, ktorý obkolesujú aleppské borovice, cédre a cyprusy.
Hotel dostal meno Elafos a Elafina podľa druhu jeleňa, ktorý žije v neďalekých lesoch. Postavili ho v roku 1929 za talianskeho fašistického režimu a pripomína horskú chatu v Alpách.
Po Talianoch ostali v oblasti aj ďalšie pozostatky, napríklad Mussoliniho vila (taliansky diktátor na Rodose nikdy nebol) či dedina duchov – Eleousa, ktorá počas 2. svetovej vojny slúžila ako vojenská základňa.
Nepohrdli sme ani jedným z byzantských kostolov, roztrúsených v horách Rodosu. Kostol sv. Nikolaosa Foundoukli z 15. storočia je celkom malý, no vnútri skrýva krásne nástenné maľby.
Leží v objatí olivovníkov. Dva z nich sú dokonca poriadne staré, jedny z najstarších na ostrove. Kmeň má priemer viac ako 3 metrov a je dutý, takže som doň, samozrejme, musela vliezť. Pritom strom stále produkuje olivy.
Kallithea Springs
Cez dediny a vidiecke oblasti sme opustili hory a presunuli sa k pobrežiu, kde nás čakala posledná zastávka – kúpele Kallithea. Sú známe, itinerár na dovolenku na ostrove Rodos ich zahŕňa často.
Komplex tiež postavili Taliani, aby dostali turistov k prameňom s liečivými vodami.
Vytvorili architektonický zázrak s pôsobivými stavbami ako elegantná rotunda, fontány, nádvoria a mramorové a kamienkové podlahové mozaiky.
Prešli sme sa tiež okolo prímorských záhrad a dvoroch plných kvetov, bylín, stromov a vzácnych rastlín. Pozerali sme sa z nich na malú zátoku s priezračnou termálnou vodou, do ktorej sa dá rozbehnúť z pláže.
Škoda len, že pri našej návšteve už boli kúpele zatvorené, takže som nemala možnosť ani si len namočiť nohu do „zázračnej“ vody.
⚠️ Do kúpeľov sa platí vstupné. Je super, že na oficiálnej stránke majú napísané len otváracie hodiny od, nie aj do. Z dostupnosti a kvality informácií na Rodose mi celkom pravidelne letel preč dekel.😃
3. deň – Lindos
Do bieleho mesta som sa vybrala individuálne. Síce ma zaujala plavba do Lindosu, no zdala sa mi krátka. V meste by som mala len 3 hodiny, čo mi nestačilo, lebo som chcela ísť aj k Saint Paul’s Bay.
Navyše, ak mám možnosť, do organizovaných výletov sa nehrniem. Rada si idem v destinácii po svojom a platím menej.
Akropola nad bielym mestom
Autobus vyrážal o deviatej ráno, cesta do Lindosu, ktorý je vzdialený asi 55 kilometrov, trvala niečo cez hodinu.
Od zastávky som sa vybrala rovno k Akropole. Prechádzala som kúzelnými a do kopca vedúcimi uličkami bieleho mesta.
Cestou som míňala ľudí, ktorí ponúkali, že ma hore vyvezú na oslovi. Ja som sa rozhodla ničiť len svoje nohy. Aj tak som k pamiatke dorazila rýchlo.
⚠️Pod Akropolou sú WC a pokladne. Od apríla 2024 platí, že ak má archeologické nálezisko alebo múzeum možnosť elektronickej vstupenky, musíš ju mať. Mne predali lístky aj na mieste. V sezóne to neriskuj, nech máš isté miesto a nečakáš v rade. Lístky sa kupujú online, ale pozor, šlo mi to len na stránke v gréčtine.
V apríli som sa dostala dnu hneď.
Híkajúc som po kameňoch vystúpala až do najvyšších častí, kde ostalo stáť niekoľko stĺpov. Je to krásne miesto s parádne zachovalou históriou a ešte krajším výhľadom.
Pomotala som sa tam, obdivovala, čo zostalo, pofotila z každého uhla.
Dole z Akropoly som sa vybrala druhou stranou, aby som videla viac. Zbehla som až na koniec útesov, pozrieť si ešte výhľad a divoké kozy.
Postupne, ako som sa vracala, sa mi ukazovala buď Akropola alebo pláž Lindos. Bližšie som sa na ňu z výšky pozrela v bare, kde som si sadla na chvíľu na pivo.
⚠️V Lindose si dosť fičia na výhľadoch, každý druhý podnik má terasu.
Saint Paul’s Bay
Moje ďalšie kroky smerovali cez mesto k zátoke Saint Paul’s a pláži Agios Pavlos, kde sa veľmi intenzívne pripravovali na sezónu. Počas nej sú tam ležadlá, slnečníky a reštaurácia.
Ja som našla len pár ľudí, jemný piesok a nádhernú vodu. Hneď mi bolo jasné, prečo je to jedna z najkrajších pláží na Rodose.
Dokonca som aj vošla do mora, pri Lindose, ktorý patrí medzi najteplejšie oblasti ostrova, nebolo také ľadové.
⚠️Pláž je malá, v lete musí byť poriadne nabitá. Ešteže blízka Lindos Beach je dlhá a široká.
7 Springs
V zátoke som sa dlho nezdržiavala. Videla som, že ešte nie je veľa hodín, preto som uchmatla len pizzu do ruky a naskočila do autobusu. Chcela som jednou cestou z Lindosu zvládnuť aj 7 prameňov.
Bolo mimo sezóny, takže autobus stál len pri obci Kolymbia, odkiaľ je to k prameňom ešte asi 50 minút pešo.
Musela som ísť pri ceste, preto to nebola najpríjemnejšia prechádzka. V rušnom letnom období to nie je ani najbezpečnejšia možnosť.
7 Springs je príjemná lokalita, ku ktorej od cesty vedie lesný chodník popod stromy. Vyšla som pri malej reštaurácii, kde behali pávy, mačky a párili sa kačice.
Vedľa preteká malý potok, na ktorom je aj 7 prameňov, sú však ledva viditeľné.
Jedna cesta vedie ďalej do lesa, ja som sa vybrala druhou k malému jazeru a „vodopádu“. V úvodzovkách preto, že je to biedny prameň vody, ktorý steká z nízkeho akvaduktu.
K obom prejdeš asi 150-metrovým tunelom ležiacim blízko reštaurácie. Tečie ním voda, takže sa treba vyzuť. Bola haluz pri ňom stáť a z jeho útrob počuť hlasy. Ja som išla radšej cez kopec s divými kozami.
Miesto sa mi však nezdalo extra výnimočné, itinerár na dovolenku na ostrove Rodos by sa bez neho zaobišiel. Určite nestojí za 2 hodiny šliapania či kombinovania autobusov (v lete chodia až k prameňom).
Choď, ak sú pramene súčasťou organizovanej exkurzie, vieš sa tam previezť autom, alebo chceš odtiaľ vyraziť na dlhšiu turistiku. Ja som už turistikovať nešla, vrátila som sa k ceste a odmávala autobus do Rhodes Town.
4. deň – ostrov Chalki
Asi najobľúbenejší cieľ výletov z Rodosu je ostrov Symi. Keď som sa pozrela na mapu, uvedomila som si, že Rodos obklopuje niekoľko ďalších dodekanských ostrovov.
Kos som už preskúmala, Tilos a Karpathos sa mi zdali priďaleko.
No taký ostrov Chalki leží len hodinu a pár minút plavby od Rodosu. Je zo všetkých dodekanských ostrovov najmenší obývaný, žije tam len okolo 330 ľudí, no vraj je ešte krajší ako Symi.
Tvrdeniu dávali za pravdu aj fotky z ostrova.
Medzi možnosťami ako sa na Chalki dostať, som našla lodné výlety, ktoré ti doprajú luxusné množstvo času. Lenže ich ponúkali až neskôr v sezóne, asi týždeň po mojom odchode.
Preto som si priamo v prístave Kolona kúpila lístky na pravidelný trajekt. Stáli ma toľko, koľko teraz stojí aj výlet.
Loď vyplávala už o 8:00 ráno, takže som mala na Chalki 6 hodín času. Privítala by som ešte o hodinu či dve viac. Videla som síce všetko, čo som chcela, no na kúpanie mi čas neostal a celkom som sa naháňala.
⚠️ Lístky si kúpiš aj cez internet na stránke spoločnosti Dodekanisos Seaways. Pozri si ponuku viacerých dní, nájdeš trajekty s dlhším aj kratším časom stráveným na ostrove.
Maseoniko Kastro
Síce hovorím, že času bolo málo, no moje kroky najskôr smerovali do kaviarne na frappé.
Až potom som zamierila do kopcov. Pretože hoci je dedinka, kde sa kotví, veľmi pekná, je taká „veľká“, že za 6 hodín by som ju obišla 100-krát.
V kopcoch som si vyhliadla hrad Maseoniko Kastro. Z miesta, kde ma nechal trajekt, je vzdialený asi 3 a pol kilometra. Sediaci na vrchu ho vidno už z dediny, takže bolo jasné, že ma čaká poriadne stúpanie.
⚠️ Niektoré zdroje spomínali bus alebo taxík, mne sa nič také objaviť nepodarilo. Skús sa popýtať v dedine. Možno ťa nejaká dobrá duša vyvezie.
Opäť mi neostávalo nič iné, než sa vybrať po ceste, pretože ani v obci, ani za ňou nepoznajú chodníky. Tu ma aspoň neohrozovali autá, stretla som až jedno.
Občas sa objavila nejaká koza, ktorá na skalách popierala zákony fyziky. Stúpala som po kľukatej a hornatej ceste, ktorá sa od obce Chorio zmenila na šutrovú.
Slnko poriadne pieklo a bolo jasné, že v lete takáto túrička nie je najlepší nápad.
Hrad však za námahu stojí. Je čiastočne zachovalý a pekný. A výšky mi ukázal jeden z najkrajších pohľadov, aké som kedy obdivovala v Grécku.
Samotný hrad sa pekne vyníma zdola, z obce Chorio, nad ktorou ho postavili. Plán bol pozerať sa naň s pivom v ruke z reštaurácie v obci, a potom prejsť k veterným mlynov. Tá však bola otvorená len podľa Googlu.
V realite boli pohostinstvá otvorené iba v obci, odkiaľ som vyrazila. Práve tam som sa musela akútne vrátiť, keďže vypitá voda sa už opäť predierala na povrch.
Veterné mlyny a pláž
Na krátko som sa zastavila pri ďalšej z kúzelných pláží Chalki. Prvá, Trachia, sa mi ukázala z výšky, okolo druhej, Pondamos, som len prebehla, pretože bar bol tiež zatvorený.
Súdená mi bola až tretia, no ešte pred ňou som sa vybrala k veterným mlynom. Od nich je síce tiež pekný výhľad, no ak nemáš čas, alebo sa ti nechce toľko chodiť, neunúvaj sa.
Priamo k mlynom sa treba vyškriabať po strmých šutroch alebo to obísť. Oblasť medzi kamennými stavbami nechali napospas prírode. Sú tam len skaly, navyše všetky obkadené kozami.
Pri mlynoch som sa teda zdržala len na fotku. Môj ďalší plán bol obed v obci. Pri ceste naspäť som si všimla tabuľku, ktorá ukazovala na pláž. Povedala som si, že stojí za pohľad. A pohľad to bol ozaj parádny.
Pláž Ftenagia je ako z katalógu dovoleniek v Karibiku. Je malinká, ale nádherná. Na chvíľu som strčila nohy do príjemnej vody predtým, než som sa vybrala k poslednému cieľu – výbornému obedu.
Chalki je vyhlásené svojimi rybami a morskými plodmi. Škoda len, že ich skoro nebolo kde jesť. Väčšina reštaurácií ešte nestihla otvoriť, vrátane tých, ktoré som si vyhliadla.
Napokon som zapadla do náhodného podniku. Kalmár im síce prihorel, no ani to mi nepokazilo dojem z parádneho dňa, ktorý ešte vylepšilo odplávanie a pohľad na farebné Chalki miznúce za obzorom.
5. deň – Tsambika a Archangelos
Ešte doma zahŕňal môj itinerár na dovolenku na ostrove Rodos veľmi odvážny plán prejsť asi sedem pláží, vrátane Tsambiky, najskôr bicyklom a potom autobusom.
Ako som však Rodos postupne spoznávala, zistila som, že tento nápad je veľmi šialený. Nešlo ani tak o počet kilometrov, ale skôr fakt, že všetko je hore kopcom.
Miesta som stále chcela vidieť, len mi bolo jasné, že sa to kombináciou pešo + autobus nedá za deň.
Sedem prameňov som zvládla v rámci výletu na Lindos, do ďalšieho som spojila Tsambiku a Archangelos. Prečo som sa trepala i do tejto malej obce? Lebo má jediný pivovar na ostrove.
⚠️ Pozor, Tsambika má tri zastávky. Jedna je bližšie ku kláštoru, druhá k pláži a tretia je pri kostole, ďaleko od oboch.
Kláštor Tsambika
Z Rhodes Town som opäť vyrazila autobusom a vystúpila na zastávke 32, pod kláštorom.
Predajca lístkov aj vodič na mňa pozerali ako na cvoka, a uisťovali sa, že tuším, kam idem, a že ku kláštoru na kopci pôjdem, no, do kopca.
Ono sú to síce len dva kilometre, ale prudkého stúpania. Šliapať som však nemusela.
Narazila som na dobrosrdečných domácich. Na druhý deň mal byť nejaký sviatok či pamätný deň patróna kláštora, preto sa ľudia schádzali, aby miesto ozdobili a priniesli dary.
Pani, Nemka, ktorá na ostrove niekoľko rokov žije, čakala na zastávke kamarátku, a hneď aj mňa oslovila, či nechcem odviezť aspoň po parkovisko pod kláštor.
Jasné, že som chcela, hoci auto vyzeralo, že má najlepšie časy za sebou. Kopec však zvládlo. Ja som stále musela zdolať 300 schodov, aby som sa mohla kochať neskutočným výhľadom.
Z jednej strany sa ukazovali Kolymbia a Afandou a ich pláže, z druhej nádherná a nekonečná Tsambika.
Na vrchu tiež stojí malý biely kláštor. Zboku som nakukla dnu a odhalila peknú výzdobu. Vstupovať som nechcela, nebola som na to oblečená.
Zhora sa ukazovalo aj niečo, čo vyzeralo ako turistický chodník, takže verím existuje cesta od kláštora priamo k pláži. Naznačujú to aj informácie na turistickom blogu alebo stránke All-trails. Cesta však vyzerá poriadne kamenisto.
Ja som priamy chodník k pláži nehľadala. Google Maps ho neukázal a nemala som chuť stratiť sa medzi kozami. Prešla som radšej prašnou trasou pozdĺž hlavnej cesty a od nej asfaltkou, po ktorej chodia autá, rovno k pláži.
⚠️ Ísť ku kláštoru na bicykli neradím. Nie je to bezpečné premávkou, terénom ani viditeľnosťou.
Získaj viac cestovateľskej inšpirácie v ďalších článkoch:
Na hrade, veži i na slonovi. Kde sa na chvíľu zabavíš v Nantes?
Palma de Mallorca a jej top miesta nielen výletnou loďou
Island a jeho top miesta bez limitov
Pláž Tsambika
Pohľad na ňu ma nadchol. Ešte nezačala sezóna, takže piesok nešpatili ležadlá, slnečníky a turisti (pláž, hlavne jej zadná časť, však nebola vyčistená).
Už tam otvorili aspoň minimarket, takže som splašila plechovkové pivo a išla si ho vychutnať na jemný piesok s pohľadom na krásnu vodu. Odhodlala som sa aj do mora, ale asi na dve sekundy, lebo bolo ľadové.
Tak som len sedela a kochala sa výhľadom. Akurát pohodu celkom znepríjemňoval vietor, pre ktorý som mala piesok všade.
V prdeli pri ceste
Už bol najvyšší čas na obed, takže som sa vybrala naspäť. „Len“ som sa musela vyškriabať na kopec vedúci k pláži a dostať sa na zastávku, kde som ráno vystúpila.
Tu som však zostala frustrovaná. Dva autobusy ma síce obišli, no ani jeden nezastavil a nechali ma stáť v prachu, napriek tomu, že odchody zo zastávky v cestovnom poriadku sú.
Vedieť to, odišla by som z Tsambiky druhou stranou a skúsila nájsť cestu k vyhliadke nad plážou Stegna, ktorú môj itinerár na dovolenku na ostrove Rodos pôvodne tiež mal.
Do ďalšieho spoja ostávala hodina a pol, no nechcela som riskovať, že ma tiež nezoberie. Vybrala som sa k obci Archangelos pešo.
Síce sa mi nechcelo, ale 4 kilometre sa mi zdali zdolateľné. Na vzdialenosť bez problémov, no ten terén.
Po ceste sa ísť nedalo, autá lietali ako šialené, no chodník za bariérou nebol, len pololes s občasnou kozou a betónovým žľabom. Bol šikmý, takže chôdza ním bola zaujímavá. V preklade, úplne na p..
Precvičila som si nadávky v každom jednom jazyku, ktorý ako tak ovládam, a prešla som akurát po ďalšiu zastávku, nad ktorou som objavila otvorenú reštauráciu.
Výborne, najem sa počkám na autobus, čo mal ísť o hodinu a pol, a ak ma zase zignoruje, pôjdem stopom alebo cez vyhliadku Stegna, ku ktorej smerovala odbočka. Bola to síce výrazne dlhšia, ale tiež bezpečnejšia cesta.
Archangelos a zadymené pivo
Tentoraz autobus nesklamal.
Opäť mi však vypol mozog. Nechcelo sa mi viezť až do centra obce, veď prejdem od jej prvej zastávky k pivovaru. Mala som ilúziu, že ak je zastávka v obci, bude aj chodník. Dočkala som debilného žľabu.
Nakoniec som ním dočaptala až k pivovaru The Mule’s Brew, ktorý bol dokonca otvorený. Pivo varia v priestoroch vedľa baru a z lokálnych zdrojov.
Majú viacero druhov – ALE, pšeničné, ležiak, plzeňské, red IPA a stout. Všetky z nich som ochutnala v ochutnávke.
Ísť do pivovaru na mieste, kde sa nevarí bežne, na gréckych ostrovoch, je určite zážitok, no korunovaný chuťou piva nebol. Hlavne stout bol začmudene kyslý 😀 Grékom stále ide lepšie výroba vína alebo ouza.
Podnik má aj kuchyňu, podávajú drobné studené a teplé občerstvenie – klobásy, hranolky, syr.
Celkom ma pobavila obsluha. Za výčapom stál chalan, ktorý vyzeral tak na 16. Pýtal som sa ho, či aj varia. Že on nie, ale zavolá mame. Mama dofrčala autom, pripravila mi jedlo a odišla.
Pri jedle a pive som chvíľu posedela a medzi tým ma prešiel jed na fungovanie dopravy. Ísť k vyhliadke Stegna som už nemala energiu ani čas, takže som sa len prešla obcou.
Archangelos je pekný, príjemný, svedčia mu biele domčeky. Je ako labyrint, veľmi ľahko sa tam stratíš.
Je však relatívne malý, preto som mu venovala len chvíľu a naskočila, tentoraz bez problémov, na autobus smer Rhodes Town.
6. deň – Symi
Že chcem ísť na Symi som vedela už pri kúpe leteniek na Rodos, akurát som netušila, ako tam pôjdem. Od prvého dňa som obchádzala prístav a internet, aby som našla najlepšiu ponuku nielen cenou, ale aj programom.
V rámci výletu sa totiž okrem Ano Symi dá navštíviť aj Saint George Bay, kde býva zastávka na kúpanie, a kláštor Panormitis.
Zdalo sa mi, že mimo sezóny je na plávanie ešte studená voda, takže mi stačila zastávka pri kláštore.
Kláštor Panormitis
Nakoniec som taký výlet našla a ráno o deviatej som vyplávala na lodi King Saron okolo úžasných obranných stavieb Rhodes Town.
Po niekoľkých horúcich dňoch sa slnku veľmi nechcelo vykuknúť, za to vietor si to užíval. Na palube bolo preto dosť sviežo, našťastie mala loď i rozsiahle vnútorné priestory.
Prvou zastávkou plavidla bol kláštor Panormitis, zasvätený archanjelovi Michaelovi. Na všetkých Dodekanských ostrovoch ho vnímajú ako strážcu námorníkov, ktorí vyrážajú na cesty s jeho ikonou.
Pripisujú mu i množstvo zázrakov, preto je kláštor s veľkou barokovou zvonicou cieľom pútnikov. Chodia sa k svätému modliť a požiadať ho o pomoc so zdravím, plodnosťou či prosperitou.
Archanjel však zázraky zadarmo nerobí, musíš mu doniesť dar – olivový olej, sviečku, model lode zo zlata alebo striebra či metlu. Našťastie, tieto dary a k nim ikonu v kláštore ponúkajú aj výmenou za príspevok.
Ja som lokalitu navštívila v nedeľu, kedy žila veriacimi. Na príjemnom nádvorí v tieni stromov domáci rozložili niekoľko stolov.
Prichádzajúcich pútnikov (aj turistov z lodí) pohostili tradičným chlebom, koláčmi i lokumom. Niečo som stihla ochutnať predtým, než som sa musela vrátiť naspäť na loď, ktorá chvíľu po vyplávaní zakotvila opäť.
Symi…
Cieľom druhej a poslednej zastávky bolo Ano Symi, kde sme mali 4 hodiny na objavovanie.
Čas môžeš využiť na prechádzku okolo prístavu a jeho farebných domčekov, ochutnávanie zmrzliny či lokálnych špecialít. To som si nechala až na záver. V prvom rade ma opäť zaujímali výhľady.
Tie má terasovité mesto v kopcoch ozaj neobyčajné a krásne. Ako cieľ som si v mape nastavila pozostatky hradu a akropoly mesta.
Podobne ako na ostrove Chalki to bolo poriadne stúpanie a navyše aj labyrint. Hlavne vo vrchných uličkách, ktoré boli úplne ľudoprázdne, som netušila, či napríklad nebehám niekomu po pozemku.
Hoci sa mi zdalo, že sa motám v kruhu, cieľ som našla. Z hradu a akropoly ostal akurát sem-tam nejaký šuter, to mi však nevadilo.
…a jeho vyhliadky
Z výšky bolo Symi a jeho okolie neskutočné. Špeciálne ma nadchol chodník, ktorý viedol okolo modro-bieleho kostola Ekklisia Panagia. Dvakrát som ho obehla, všetko nafotila a zamierila naspäť do prístavu inou cestou.
Zišla som o niečo nižšie, aby som zase začala stúpať k podivnej kruhovej kamennej budove, ktorú volajú Pontikokastro. K nej ma tiež lákal parádny výhľad, akurát z iných uhlov.
Lenže cestu k nemu strážil zúrivo brešúci pes. Nevedela som s istotou, či je zavretý alebo sa po mne rozbehne, preto mi stačila vyhliadka na ceste pod stavbou.
Lemovalo ju niekoľko lavičiek, z ktorých sa mesto a farebný prístav ukázali v plnej kráse. Od nich som sa popri mori pomaly vrátila na miesto, kde som ráno cestu začínala.
V prístave už bol čulý ruch. Reštaurácie s pohľadom na lode a domy, ktoré sa odrážali na vodnej hladine, praskali vo švíkoch.
Mala som obavy, či to neskončí kebabom gyrosom do ruky, či sa stihnem najesť. Nakoniec vydalo na vynikajúce čierne sépiové rizoto a ešte aj lokálnu zmrzlinu.
S pochúťkou v ruke som sa vrátila na loď, užívať si pohľady na vodu a vzďaľujúce sa mesto. Symi bolo krásne aj z vonkajšej paluby, na ktorej sa tentoraz dalo sedieť.
Vietor ustal, takže mi neunikol ani moment, kedy sme opäť priplávali k hradbám Rhodes Town.
7. deň – Koskinou, Traganou, Faliraki & Anthony Quinn’s Bay
O obci Koskinou som pred cestou na Rodos vôbec nepočula. Obzrieť si vraj krásnu lokálnu dedinu v kopcoch mi odporučil sprievodca na výlete ostrovom.
Avšak, hoci je od Rhodes Town vzdialená len asi 7 kilometrov, je odľahlejšou lokalitou na výlet autobusom, špeciálne na začiatku sezóny.
Mala som čas, preto som si povedala, že to risknem, a navštívila som ju v plážovej kombinácii.
Koskinou
Lístok na autobus som si zaistila deň vopred, pretože v spoločnosti D.E.S „RODA“ ho u vodiča nekúpiš, a 8:30 som vyrazila na posledný výlet na ostrove Rodos.
Autobus prišiel prekvapivo presne, a tak som sa za nedlho prechádzala tichými a vyľudnenými ulicami.
Koskinou ma zaujalo farebnou architektúrou starého centra. Ulice lemujú domy jasne zelené, modré, žlté i červené. Ich nádvoria zdobia mozaiky a popínavé rastliny, pod ktorými pospávajú mačky.
Dedina je naozaj kúzelná, no nerátaj s tým, že ťa zabaví na viac než hodinu až hodinu a pol. Myslím, že je lepší nápad ísť podvečer. Prejsť sa a najesť sa v príjemnej taverne, ktorých je tam niekoľko.
Len si pozri, dokedy chodia autobusy, aby si tam neostal trčať, alebo choď autom. Tiež si over otváracie hodiny vybranej reštaurácie.
⚠️ Priamo do centra Koskinou premávajú autobusy spoločnosti D.E.S „RODA“ asi trikrát za deň. Mieria sem aj spojenia KTEL Rodou, tie však majú zastávku pri hlavnej ceste, ktorá je vzdialená 2 kilometre od centra obce.
Pláž Traganou
Ja som sa v Koskinou zdržala do obeda. Spojení z centra bolo minimum, preto som sa prešla až k hlavnej ceste. Hoci autobus meškal, tentoraz som tam trčať neostala.
Dokonca mi bez problémov zastavil v Traounou, hoci zastávka v cestovnom poriadku nebola. Opäť som skončila pri rušnej premávke, no cieľ bol tentoraz celkom blízko.
K pláži Traounou (často jej hovoria aj Traganou) je to len 750 metrov a bez stúpania.
Lokalita je nádherná. Už z diaľky ma očarili biele okruhliaky, ktoré kontrastovali s tyrkysovou vodou. Ani tu pohľad ešte neblokovali ležadlá a slnečníky.
Na začiatku sezóny však chýbala akákoľvek infraštruktúra. Čo už. Vybrala som sa teda na prieskum pláže.
Na jednom z jej koncov ju rámujú vysoké útesy, v ktorých je niekoľko malých jaskýň. V ich okolí bolo more celkom priezračné, čo naznačovalo výborné podmienky na šnorchlovanie.
Teplota vody ma však od kúpania odradila. Chvíľu som sa vyhrievala na skale ako jašterica, prešla sa, odfotila odvážlivcov, ktorí sa pokúšali spadnúť zo skaly, a pobrala sa ďalej, za vodou (pivom) a jedlom.
Cestu som si „skrátila“ vrchom útesov, aby som sa na Traganou pozrela aj z výšky, odkiaľ bola pláž ešte krajšia. Nad plážou vedie turistický chodník, ktorý pravdepodobne pokračuje až k Ladiko.
Ja som ním už nepokračovala, odradil ma čoraz skalnatejší terén. K tomu som bola bez vody a bez istoty, že na druhej strane kopca nájdem miesto, kde ju doplním.
⚠️ Článok na stránke Rhodes Roads naznačuje, že túra Traganou – Ladiko je možná a nie taká náročná.
Faliraki
Musela som ísť naspäť k hlavnej ceste na autobus. Akurát do jeho odchodu ostávala minúta, k zastávke som to mala 7 minút. Rozhodla som sa to risknúť, veď autobusy aj tak meškajú, a naozaj.
Dokonca som ešte chvíľu čakala, kým sa objavil spoj do Faliraki. Síce som chcela ísť k ďalším plážam, no spoliehať sa na to, že pri nich bude niečo otvorené sa nedalo.
Faliraki bolo na hľadanie obeda väčšou istotou. Hoci aj v tomto známom letovisku som začiatkom apríla našla väčšinu podnikov zatvorenú.
Môžem povedať, že Faliraki ma príliš nenadchlo. Je to párty letovisko, v ktorého uliciach sa striedajú reštaurácie, bary, striptízové kluby, diskotéky a obchody so suvenírmi.
Najedla som sa však výborne, nesklamalo ani frappé.
Po obede som sa ešte prešla dlhou piesočnou plážou obce a okolo príjemného prístavu. Pobrežie a more som sledovala až k pláži Mandomata, odkiaľ som opäť zamierila „do kopcov“.
Anthony Quinn’s Bay – vyhliadka
Cestou sa krásne ukazovalo vzďaľujúce sa Faliraki, na ktoré zhora dohliada malý kostol Profitis Ilias. Chrám ma netrápil, nie úplne ľahké stúpanie som absolvovala kvôli výhľadu na Anthony Quinn’s Bay.
Ako vidíš, pohľad na zátoku je z výšky parádny, no je ozaj za odmenu najmä v lete, keď praží slnko.
⚠️ Najlepšie je sa k vyhliadke rýchlo vyviezť, len si dávaj pozor, cesty sú úzke a kľukaté. Ak nemáš vozidlo, vystúp na zastávke čo najbližšie k miestu, napríklad na L1.
Ja som si trochu nadávala, že som stratila toľko času pre jeden pohľad. Šliapala som z Faliraki, takže sa cesta predĺžila. Lenže ani autobusom by to mimo sezóny nebolo rýchlejšie. Nevadí.
Pláž Ladiko
Keď som si ospevovanú pláž pozrela z vysokého útesu, vybrala som si ju prehliadnuť aj zblízka. Smerom dole to išlo rýchlejšie a za asi pol hodinu sa mi ukázalo kúzelné pobrežie.
Medzi sviežimi kopcami narážali vlny smaragdovej vody na skaly a jemný piesok s malými kamienkami. Na vlnách sa pohojdávala jachta.
Pláž Ladiko sa mi veľmi páčila, hoci nebola tou, za ktorou som merala dlhú cestu.
Anthony Quinn’s
Samozrejme som pokračovala ďalej až k vytúženej Anthony Quinn’s Bay.
⚠️ Množstvo pláží na Rodose má malé či väčšie kamene, topánky do vody ti prídu veľmi vhod.
Prečo sa tak volá? Herec Anthony Quinn sa zamiloval do izolovanej zátoky, keď v nej natáčal film Delá z Navarone. Túto časť ostrova kúpil, aby tam vytvoril medzinárodné centrum pre umelcov a filmárov.
Teda, aspoň si myslel, že kúpil. Dal vybudovať infraštruktúru a potom celé roky bojoval na gréckych súdoch, aby si svoj nárok na zátoku uplatnil. Neuspel a na Rodos zanevrel.
Napriek tomu oblasť stále nesie meno Anthony Quinn’s Bay a patrí k najznámejším a najnavštevovanejším miestam ostrova. Možno práve preto som k nej šla s veľkými očami a očakávaniami.
⚠️ Aj v okolí Anthony Quinn’s Bay sa dá turistikovať, chodník (náročný pre skaly a nerovný povrch) začína na ľavej strane pláže a vedie k observatóriu.
Zátoka je krásna, prostredím aj vodou, no ten povestný „wow efekt“ mi chýbal. Čo na pláži tentoraz nechýbalo bol bar, ktorý bol dokonca už otvorený.
Úsekmi piesku, ktoré predeľovali obrovské balvany, som sa tak prešla za zvukov diskotresky. Slnko pomaly zapadalo a pláž sa vyprázdňovala.
Akurát v bare bola celkom plnka, takže som si povedala, že drink si vychutnám naspäť v Rhodes Town. Spravila som niekoľko záberov a vybrala sa naháňať opäť meškajúci autobus.
Odviezla som sa ním posledný krát, pretože zostávajúci deň dovolenky som plánovala venovať atrakciám Rhodes Town.
Itinerár na dovolenku na ostrove Rodos neber ako bibliu
Itinerár na dovolenku na ostrove Rodos má v prvom rade inšpirovať a ukázať zaujímavé miesta ostrova.
Tých 200 nachodených kilometrov, ktoré spomínam v úvode, nie je žart. Denne toľko nachodiť je náročné aj v apríli, keď slnko ešte tak nepečie. V lete je to čisté šialenstvo.
Drobné rady v texte sú málo na to, aby si si vyskladal svoj parádny itinerár na dovolenku na ostrove Rodos. Určite si preto pozri aj tipmi nabitý článok, ktorý som napísala pre blog Travelhacker.
