„Ľahký deň znamená, keď je v rozvrhu menej ako 10 hodín“
„Čo robíš cez víkend?“ „Kedy máš voľno?“ Tieto otázky som dostávala počas práce na lodi veľmi často.
Moja odpoveď – nikdy, väčšinou šokovala.
Keď mi skončila zmluva a vrátila som sa domov, mala som voľno aj niekoľko mesiacov. Počas pobytu na palube však členovia posádky tento pojem nepoznajú.
Neplatí pre nich, že precestujú svet, a ešte im za to platia. Ako to teda je? Koľko pracuje posádka výletnej lode?
Voľno ako darček k narodeninám
Na lodi neexistuje pracovný týždeň a víkend. Posádka pracuje každý deň, sedem dní v týždni. Bez ohľadu na to, či sú hoci aj Vianoce. Maká sa celý kontrakt, čo býva 4, 6, 8 či i 10 mesiacov.
Voľno je darčekom k narodeninám, no tiež to má háčik.
Nie je, aspoň v exkurziách to nebol úplne celý deň. Platilo to aj inde. Ak chodili nejakí „narodeninoví“ z iných oddelení na výlet, vždy spomenuli, že večer už pracujú.
U nás oslávenci pracovali asi polovicu toho čo ostatní. Hlavne v menších tímoch sme nemohli mať o človeka menej pri vypravovaní výletov či počas večerného náporu.
Voľno tiež nebolo presne na narodeniny. Aby vyšlo na pokojnejší deň, nie na ten, keď celý tím ťahá 12 hodín. Predsa len, nazvať 6 hodín voľnom je zlý vtip.
Tiež bola snaha, aby mal človek voľný čas, kým sme kotvili. Boli aj takí, ktorí si radi oddýchli v deň na mori, no boli výnimkou.
Veď na palube mohli akurát spať, pozerať filmy, cvičiť, či sa prejsť po lodi. Ak mali na to privilégiá a v uniforme.
Jednu sezónu dostal voľno i najlepší predajca aj celý tím, ak sme splnili cieľ. Bolo nás 6, tím bol neskúsený a večne niekto ochorel a chýbal. Neexistoval pokojný deň.
Extra voľno bolo teda skôr za trest. Pár hodín sme si užívali a psychicky sa pripravovali na to, že nás ostatné dni drbne. Viacerým sa tiež, pre nemožnosť výberu, ušlo voľno v deň na mori a nudili sa.
Mali sme toho veľa a nestíhali sme voľná čerpať.
Ja som si jedno preniesla z predchádzajúcej plavby a už som mala druhé. Za jednu 10-dňovú plavbu som to nemohla stihnúť minúť.
Vedel to i manažér. Spadol mu kameň zo srdca, keď som jedno použila „ako žolíka“ na možnosť voľby, aby som sa šla na Roatáne potápať.
S chorobou sa do práce nechodí
Teda, nie vždy. Na palube neexistuje sickday. Jasné, ak máš super manažéra a vidí, že ti je blbo, pošle ťa spať. Ak nie je veľmi rušno.
Inak platí, že sa buď nejako zmátožíš alebo pôjdeš k doktorovi. To môže byť problém s opicou. Raz to ešte uhráš. Možno aj druhý, ak to nie je obdeň, ale lodní lekári nepadli z jahody.
Doktor posúdi tvoj stav a môže sa stať, že ťa pošle do práce. Alebo dostaneš lieky a čas na zotavenie sa v kajute. To býva maximálne pár dní.
Ak sa tvoj stav nezlepšuje, a ani návšteva doktora na súši problém nerieši, môžu ťa poslať aj domov.
Lodné zdravotné stredisko nie je zariadené na diagnostiku a riešenie dlhodobých a vážnejších či záhadnejších stavov. Navyše, kým ty ležíš v kajute (hoci z objektívnych príčin), v tíme je o jedného človeka menej.
Vylodenie zo zdravotných dôvodov však nie je vyhadzov. Po vyliečení, ak máš všetko v poriadku a prejdeš testami, sa môžeš do rotácie vrátiť.
Samozrejme, aj pre PN na lodi platia pravidlá.
Ak si chorý, ani neskúšaj ísť z lode. Doktor ťa dá na zoznam ľudí, ktorých nemajú pustiť von. Vlastne by si nemal opustiť ani kajutu.
Môžeš sa ísť najesť, no žiadne chodenie po lodi či do baru pre posádku nehrozí. Tí, čo sú v karanténe, nemôžu kajutu opustiť vôbec a jedlo im donesú pred dvere.
Od prvej sekundy až do posledného dychu
Už som spomínala, že úplne prvý deň na lodi je hektický. Hodiny od nalodenia utekáš na pracovisko.
Začiatok môjho kubánskeho kontraktu bol preto šialený.
12 hodín som letela (našťastie priamo) za 6 hodinovým časovým posunom, 3 či 4 hodiny som sa dostávala na loď a riešila byrokraciu a večer už stála na recepcii.
Sama.
V tíme bolo tak málo ľudí a tak veľa miest na pokrytie, že nebola iná možnosť. Aj manažérka, ktorá sa mi ospravedlňovala, že to inak nejde, mala nejakú úlohu.
Je to preto, že na lodi sa mení „kus za kus“. Jeden odíde a v ten istý deň nový príde.
Niekedy to nie je výmena rovnakej „kvality“. Je haluz dostať miesto skúseného človeka niekoho, kto prvý raz vidí loď, no to je na iný príbeh.
Ešte väčšia „prdel“ nastáva, keď niekto odíde a nový príde o týždeň.
Platí, že deň pred odchodom pracuje človek o niečo menej, aby sa stihol pobaliť a absolvovať všetky pred odchodové procedúry. Ak teda v tíme už dvaja nechýbajú.
Ja som dvakrát „vypomáhala“ aj v deň odchodu. Raz, keď moja náhrada meškala, som vzala aspoň bezpečnostnú inštruktáž pre pasažierov, aby tím stíhal podstatnejšie veci.
Druhýkrát som sa dokonca venovala pasažierom na recepcii exkurzií.
Hoci, neviem, či môžem povedať, že som sa im venovala, pretože som mala rifle a tričko, a nikto ku mne nechcel ísť. Tak ma poslali aspoň do kancelárie tlačiť lístky.
Celý tím mal, v najrušnejší deň nalodenia, školenie. Bola som k dispozícii ja, manažérka, jeden záskok zo súše a vedúci kurzu, ktorý sa prišiel pozrieť na palubu aj s triedou desiatich budúcich tour escortov.
Ešte „lepšie“ dopadol „nenahraditeľný“ nemecký kolega, ktorý v Hamburgu vyskakoval pomaly z pohýnajúcej sa lode. Vyloďoval sa vo svojom meste a nemusel nikam cestovať, tak ho nechali makať ešte i v deň, keď odchádzal.
12 hodín v práci
No ale koľko hodín pracuje posádka naozaj?
O tejto téme by som mohla rozprávať dni a stále by som povedala niečo, čo neplatí na 100 % a univerzálne.
Závisí to od milióna faktorov.
Od spoločnosti, oddelenia, pozície, itinerára, sezóny, či sme na mori alebo v prístave, či je to prvý, prostredný alebo posledný deň plavby, či je výnimočná situácia, či tímu trvá všetko sto rokov, od polohy Jupitera voči slnku, nálady manažéra.
Napríklad, čím viac výletov sme predali, tým menej nám vyššia sila (manažmente na súši) dýchala na krk. Ak bol zárobok nízky, vymýšľali aktivity, aby predaj podporili, a s nimi pracovné hodiny pribúdali.
Čo sa týka iných oddelení, je to podobne rôznorodé.
Také kasíno musí byť vždy zatvorené, kým je loď v prístave. Jeho personál teda prakticky celý deň nepracuje. Lenže po vyplávaní sa nezastavia. Stane sa, že zavrú s východom slnka a majú celú dobu len krátke pauzy.
V prístave sú zatvorené aj obchody. Ak neprišiel tovar a nie je školenie, tiež majú zamestnanci voľno. A potom fičia do polnoci, lebo dovtedy sú obchody otvorené.
Spa a wellness si počas kotvenia takisto viac oddýchnu. Hoci celodenné voľno im nehrozí. Práve v prístavoch býva na masáže a terapie najviac zliav.
Menej aktivít majú i animátori, umelci či divadelníci, ktorí vystupujú večer.
Ak sme na mori a všetci pasažieri sú na palube, zarezáva každý. Naplno a dlho. Maximálne s pauzou na jedlo 2-krát za deň.
No a potom sú tu oddelenia, ktoré až tak neovplyvňuje, kde sme. Kajuty musia byť upratané rovnako, v práčovni sa perie rovnako, reštaurácie tiež stále podávajú jedlo.
Koľko hodín pracuje posádka reguluje zákon
Všeobecne môžeme povedať, že práca na palube je dlhšia a na niektorých oddeleniach i ťažšia než bežný 40-hodinový týždeň, na aký sme zvyknutí na súši.
Je však tiež regulovaná.
Medzinárodný Dohovor o pracovných normách v námornej doprave (The Maritime Labour Convention) je súbor pravidiel a práv ľudí pracujúcich na palube.
Upravuje i to, koľko hodín pracuje posádka výletných lodí.
Hovorí, že maximálny pracovný čas nesmie presiahnuť 14 hodín v akomkoľvek 24-hodinovom období a 72 hodín v akomkoľvek 7-dňovom období.
Alebo, z druhej strany, minimálny čas odpočinku nesmie byť kratší ako 10 hodín v akomkoľvek 24-hodinovom období a 77 hodín v akomkoľvek 7-dňovom období.
Odpočinkové bloky môžu byť aj dva, no jeden musí trvať najmenej 6 hodín. To ešte neznamená, že môžeš ísť von. Lebo odpočívaš i v noci.
No i s dodržaním všetkých pravidiel to vychádza na 12 hodín denne, občas aj 14.
Z voľna berie i bezpečnosť
Člen posádky má na palube dve „zamestnania“. Až druhým je pozícia, na ktorú bol najatý. Číslom jedna je bezpečnosť.
Každý má pridelenú rolu, ktorú vykonáva v prípade rizikových situácií. Aby ju mohol plniť, musí vedieť, čo má robiť.
Preto existujú tréningy a bezpečnostné cvičenia. Konajú sa pravidelne, minimálne každú druhú plavbu.
Výnimku z nich (nie stále) môžu dostať ľudia, ktorí sú práve nenahraditeľní v službe. Tí, čo vtedy nepracujú, majú smolu.
Zamestnanci kasína, čo zavreli o tretej ráno a majú voľno, musia o 10:00 absolvovať dril. Rovnako ako nočná služba recepcii či pracovníci obchodov.
Najviac natrénovaní z bezpečnosti bývali umelci.😀Len výnimočne mali pracovné povinnosti v čase cvičenia, takže sa ich zúčastňovali vždy.
Čo sa týka tréningov, najviac sme ich mali po nástupe na loď, aby sme sa zoznámili s jej fungovaním a svojou bezpečnostnou pozíciou.
Sú povinné pre každého, bez ohľadu na to, či bol už na lodi 10-krát (hoci aj na tej istej) alebo ho práve z inej lode preložili.
Na to doplatil kamarát, ktorého chceli preložiť. Keď si to rozmysleli, už bol na letisku. Síce sa o niekoľko hodín znovu nalodil na rovnakú loď, no musel zase všetky tréningy absolvovať.
Zažila som i bezpečnostného dôstojníka, ktorý skúseným ponúkal možnosť, že si tréning nemusia odsedieť, len sa prídu podpísať a dostavia sa až na test.
To však bolo riziko. Ľudí, ktorí v teste (na druhý či tretí raz) neuspeli, mohli poslať aj domov.
Našťastie, bežne bývali tréningy a cvičenia v pracovnom rozvrhu. O čas, ktorý som počúvala výklad o bezpečnosti, som nemusela počúvať sťažujúcich sa pasažierov.
Lenže som mala i manažérku, ktorá tréningy do celkového denného počtu hodín nerátala. Pri práci 11 hodín a 2 hodinách bezpečnosti denne bol najmä prvý týždeň poriadny záhul.
Zabudni na 9 až 5
Ok, sú oddelenia, ktoré to takto majú. Napríklad kolegyňa mala frajera opravára a oni pracovali každý deň rovnako ako väčšina ľudí na súši.
Lenže v tom čase loď najčastejšie aj kotví. Cenou za pohodový pracovný čas bola preto minimálna šanca ísť von.
Inak sa však pracuje od rána do neskorého večera. Začína sa o 5:30, 6:00, 10:00, končí o 16:00, 19:00, 22:00, po polnoci aj nad ránom.
Nikomu sa nechce stávať, ani kanceláriu „zatvárať“, no má to svoje výhody. Ak začneš o 6:30 a skončíš 22:30, väčšinou máš cez deň čas, aj 6 či 7 hodín, na objavovanie prístavu.
Inokedy si môžeš prispať a začneš na obed, no zabudni, že pôjdeš von a rátaj s tým, že potiahneš do večera.
Niekedy sme mali dni s 3-hodinovými zmenami predelené 2-hodinovými pauzami. Síce sme začali skoro, no von sme sa i tak nedostali.
Ľudia na vyšších pozíciách si k tomu „užívali“ aj tzv. standby, teda pohotovostný režim. Mali síce voľno, no na prvé zvonenie telefónu museli reagovať a niekedy aj utekať.
V exkurziách to bývalo napríklad v deň vylodenia a večer pred ním. Nemalo zmysel sedieť v kancelárii a čakať, či niekto zavolá. Zároveň sme však museli byť zastihnuteľní, ak niekto po našej pracovnej dobe alebo pred ňou platil účet a niečo nesedelo.
Najmä manažéri alebo ich zastupujúci asistenti museli byť poruke v prípade problému. Mali služobný telefón, ktorý fungoval len do niekoľko desiatok metrov od lode. Dával im však aspoň slobodu pohybu po lodi.
Horšie bolo byť „pripútaný“ k telefónu v kajute, kde človek musí zostať a čakať na prípadné volanie. To sa mohlo výnimočne stať, keď nebolo rušno a manažér poslal pár ľudí si oddýchnuť. V prípade potreby sa museli vrátiť.
Rozvrh v oddelení exkurzií býva najpestrejší
12 hodín, ktoré na výberovom konaní spomínali najčastejšie, bývali na oddelení exkurzií skôr výnimkou. 14-hodinové extrémy boli ešte zriedkavejšie.
Tento čas sme zvyčajne pokorili prvý a posledný deň plavby. Alebo keď sme sa celý deň ťahali ako spomalený film a večer zistili, čo všetko sme nestihli.
Inak sme pracovali 8 a 11 hodín. Občas 7, raz aj 5. Záviselo to od plavby. Jeden karibský turnus bol taký pohodový, že sme ku koncu plavby nemali čo robiť.
Väčšinou sme boli v práci 7 hodín denne, aj to sme večer pri recepčnom pulte len postávali, lebo všetko bolo hotové a ľudia nechodili.
Turnus, ktorý ho striedal, bol z pekla, problémový, plný zmien, sťažností, náročných prístavov. Robilo sa raz toľko.
Každý deň je iný
Výzvou pre mňa nebolo vždy to, koľko hodín pracuje posádka. Vadila mi skôr nepredvídateľnosť typická pre oddelenie exkurzií.
Napríklad rozvrh sme dostávali zo dňa na deň. A hoci sa to stávalo výnimočne, niekedy bol hotový až o 11 večer.
A síce sa dni i prístavy opakovali, vždy sa našlo niečo, čím boli iné. Občas veci nešli podľa plánu.
Čas nám zobrali nepredvídateľné udalosti, napríklad 2-hodinové meškanie. Aj napriek tomu sme stále museli vypraviť výlety.
Nemohli sme pasažierom povedať: „Sorry, už máme podľa rozvrhu pauzu, proste choďte a nejako si autobusy nájdite.“ Kompenzovať nás manažér nemohol, lebo by zase neskôr chýbal personál inde.
Keď prišla „katastrofa“ rozsiahlejšia, napríklad zmena prístavu, manažér, samozrejme, rozvrhy zmenil a upravil, aby si každý oddýchol a stihol sa najesť.
No už mu bolo jedno, že kto má v prístave sesternicu a kto si potrebuje kúpiť sprchový gél.
Raz sme manažérku tak dožrali neustálym kňučaním o novom rozvrhu, že investovala čas, aby nám ho spravila napriek.
Čo iné sme mohli čakať, keď sme nedali pokoj človeku, čo bol pri náhlej zmene prístavu a niekoľko hodinovom meškaní od 6 ráno v kancli a o hlade.
Na druhej strane, tímy oddelenia exkurzií nie sú také grandiózne ako napríklad kuchyňa. Je tam väčší priestor na flexibilitu a individuálnejší prístup.
Manažéri, tí normálnejší 😀, sa snažili prihliadať na naše záujmy.
Pri zostavovaní rozvrhu sledovali, kto mal voľno v prístave, bol na výlete, mohol ísť na večeru do bufetu, kto mal naposledy úlohu, ktorú celý tím neznáša, a snažili sa to striedať.
Mohli sme si „vypýtať“ dlhšiu pauzu v prístave, kde sme mali známych či čas na večeru s rodinou, ak boli na palube. Neprešlo to stále, potreby kancelárie boli vždy na prvom mieste, ale snaha potešila.
