„Zo všetkou pompou sme vyplávali náročnými pracovnými dňami a hriešnymi nocami, aby sme konečne zažili krstiny novej výletnej lode.“
Dva týždne na súši boli preč rýchlejšie než toaleťák počas pandémie. Presne 31. októbra sme odplávali z prístavu v Saint Nazaire. Nechali sme za sebou prilby a večerné pitky i bitky vo francúzskej putike.
Pred sebou sme mali prvé dobrodružstvo grandióznej Grandiosy a dlho očakávané krstiny novej výletnej lode. Ešte skôr než Sophia Loren nožnicami pokrstila loď a Hamburg osvetlil farebný ohňostroj, nás čakali kuriózne postavičky, starí známi aj nové zážitky.
Influenceri, hviezdičky a fóbia z banánov
Život na lodi a v kancelárii pomaly vbiehal do koľají, na aké sme boli zvyknutí z minulosti. Na palube sa objavili prví pasažieri. Už nám chýbala ich prítomnosť a občasné kiksy. Neprišli však klasickí turisti. Boli to ľudia z médií, z agentúr a cestoviek, čo plavby predávali, VIP, agenti, partneri, …
Tešili sme sa z influencerov, vďaka ktorým loď a jej luxusné zákutia valcovali Facebook a Instagram. K svojej práci potrebovali internet, ktorý bol po celej lodi a pre každého zadarmo. Špeciálnou kategóriou exotov pasažierov boli hviezdy a hviezdičky so zvláštnymi požiadavkami.
Myslím, že nikto z nás nezabudne na slečnu, tuším to bola speváčka, s fóbiou z banánov. Trpel aj event manager, ktorý pred jej príchodom chodil verejnými priestormi lode a kontroloval, či tam nič výzorom, farbou alebo slovom nepripomína banán.
Netypickí hostia sa prechádzali vysvietenou digitálnou promenádou, testovali formulový simulátor, mäkkosť postelí a pohodlie kajút, pochutnávali si na špecialitách všakovakých reštaurácií, aby o tom mohli referovať a napísať.
Skrátka, prišli spoznávať loď a kašľali na to, kde kotví. Viacerí boli denní návštevníci. Nalodili sa ráno, pár hodín si užívali luxus a vymoženosti, najedli sa a zmizli skôr, než sme odplávali. Niektorí raz prespali a šli na druhý deň.
V prvých prístavoch sme preto ani nepredávali výlety. Venovali sme sa príprave promo materiálu a pomáhali recepcii. Starali sme sa o check-in a odpovedali na otázky typu kde je večera, WC alebo ako funguje výťah.
Pohoda a párty ešte nekončia
Loď bola takmer plná, takže reštaurácie pre pasažierov boli pre nás tabu, ale stále sme mali pohodový život a čas objavovať vonkajší svet. Končili sme okolo 6 večer, takže sme vyrážali, keď už na mestá padala tma.
Prvým prístavom, kde sme zakotvili, bolo Le Havre. Neznáme mestečko na severe Francúzska je ideálne, ak chceš spoznávať krásy Normandie. Blízko je Mont Saint-Michel, útesy Étretat alebo mesto Rouen.
Pár kilometrov od prístavu je príjemná pláž s promenádou, kde som sa kedysi preháňala na bicykli a s pivom v ruke pozerala na more. To však bolo dávno. A v lete.
Neskoro na jeseň, keď zase raz pršalo, pôsobilo mesto pochmúrne. S dáždnikmi vejúcimi za hlavami sme sa vybrali na prieskum.
Veľkú skupinu 10 (hlučných) členov posádky nechceli v žiadnej reštaurácii. Zapadli sme až do ázijskej. A neskôr do zašitého pajzlu, podobného tomu, ktorý sme za sebou nechali v Saint Nazaire. Zábavu sme tam nenašli, spravili sme si ju.
Na druhý deň sme sa zobudili v Rotterdame. I v tomto nekonvenčnom a modernom meste som už predtým pár momentov strávila. Stihla som sa prejsť popri kanáloch, vyviezť sa na vežu Euromast a prejesť sa wafflí.
Ešte som sa chcela previezť vodným taxíkom cez kanále. Podarilo sa. Teda, takmer. Miesto vodného taxíka som omylom naskočila na trajekt, ktorý smeroval von z mesta. Stihla som sa stratiť a nájsť exkluzívny pohľad na vysvietený „labutí“ most Erasmus.
Ako sa ukázalo neskôr, nebol jediný. Nechala som sa zlákať svetlami centra mesta a objavila takéto skvosty:
V meste Hamburgerov a námorníkov
Keď som na lodi pracovala prvý rok, Hamburg bol náš domovský prístav. Z Nórska a Islandu sme sa polroka, týždeň za týždňom, vracali práve tam.
Lenže, tak ďaleko od mesta nebol žiadny iný prístav, tak málo času sme nemali nikde inde. Preto som z Hamburgu videla veľmi málo. Spoznala som kúsok centra, kúsok hriešnej uličky, kúsok HafenCity.
Raz sme v meste dokonca nocovali. Ostali sme trčať na lodi, pretože sa akurát konal koncert Rolling Stones. Taxík do mesta vtedy nechytili ani mnohí pasažieri, ktorí sa chceli dostať domov.
Teraz nás v Hamburgu čakalo niekoľko dní. Pripravovali sme sa na veľké vyplávanie a ešte väčšie krstiny, takže sme mali menej času, no predsa sa nám podarilo nadýchať sa dennej i nočnej atmosféry mesta.
Umožnil nám to aj autobus pre posádku, ktorý stával rovno oproti Landungsbrücken a ulici St. Pauli. Na mieste, odkiaľ sme sa mohli kochať panorámou námornej veľmoci.
K mestu sme kráčali cez veľdielo nemeckého stavebného inžinierstva. Bol a je ním 427 metrov dlhý starý Labský tunel, ktorý leží takmer 24 metrov pod hladinou.
Otvorili ho v roku 1911 ako 1. riečny tunel kontinentu. Neoddeliteľnú súčasť histórie Hamburgu s láskou udržiavajú, preto sme v nej stále mohli obdivovať keramickú výzdobu v podobe tradičných vzorov a vodných živočíchov.
Koniec tunela bol pri Landungsbrücken, kde som zbadala prístav a spontánne sa rozhodla pre výlet loďou. V ponuke boli desiatky plavieb – po meste, prístave, industriálnej časti, …
Vybrala som si vraj najobľúbenejšiu linku 62. Lebo bola pripravená na odchod. Premáva do časti Finkenwerder, kde je aj letisko. Asi za polhodinu ma premiestnila z veľkomesta do malebnej dedinky v malebnom prostredí.
Nemala som čas zdržať sa, pozrieť sa na ňu bližšie, takže som hneď naskočila na loď naspäť. Za tú cestu takmer bez cieľa stála aj samotná plavba.
Loď mi ukázala zaujímavú časť Hamburgu. Prešla popri nákladných lodiach a žeriavoch, minula slávny Fischmarkt, architektonické skvosty Docklandu či dlhú mestskú pláž.
Ako nás neopľula štetka
Dobiť Hamburg sme šli aj po zotmení. Mierili sme na Reeperbahn, ktorú miestni prezývali „die sündigste Meile“ (najhriešnejšia míľa). Od sklamania, aké sme v minulosti zažili v preplnenom Amsterdame, nás zachránili kamoši z Hamburgu.
Lokálni „sprievodcovia“ nás nezobrali rovno na Reeperbahn. Zatiahli nás do zašitej uličky, kam by sme si sami netrúfli. Hneď by nás odradili „nenápadní“ díleri, ktorí postávali na rohoch, aj nevábne vyzerajúce podniky. Niektoré mali okná zatlčené doskami, iné boli posprejované.
Do jedného z nich, ktorý vyzeral z vonku „lepšie“, sme zapadli. Bar Komet bol taká tmavá rocková diera s vysmiatym barmanom a „počmáranými“ stenami. Na začiatok a prvé pivá nám jeho kožené kreslá zo starého skladu kina „3001“ stačili.
Po nich sme sa vybrali na prehliadku hamburskej červenej štvrte. Išli sme na miesta, kam chodili kamoši ako sopliaci piť. Vybrali sme sa po stopách The Beatles, ktorí v západonemeckom meste v rokoch 1960-1962 koncertovali.
Povymetali sme pár klubov, prežrali sme sa najlepších klobás v lokalite. Nakukli sme do zakázanej uličky. Napriek výstrahám, že tam nemáme strkať nos. Ženy tam nesmú. Kňažky lásky vraj na nevítané návštevníčky pľujú a hádžu sáčky s močom.
To sa nám našťastie nestalo. Skoro nás však opľul taxikár. Za jazdy sme „museli“ riešiť, prečo sa Nemky „v rokoch“ fyzicky podobajú svojím manželom. Taxikár rozumel a zazeral.
Kamoška sa za nás z batožinového priestoru hanbila, keďže sme dobrou výchovou poctili človeka, ktorý sa nad nami zľutoval, a odviezol o jedného viac ako mohol. Hoci porušovať pravidlá nie je veľmi nemecké.
Krstíme!
Takto štýlovo, objaviteľsky a spomienkovo sme sa prepotácali až k dlho očakávanému dňu. Že bude veľkolepý sme vedeli od začiatku. Už keď sme do Hamburgu priplávali, nás čakalo mimoriadne privítanie.
Na počesť našej novej lode mesto bohato vyzdobili. Farbami ho zaliali svetelné inštalácie v modrých odtieňoch, ktoré mali pripomenúť more. Odrážali sa na rieke Labe spolu s vysvietenou loďou a pamiatkami ako Elbphilharmonie.
Podobne elektrizujúcu atmosféru sme si už raz užili, keď sme boli na inej lodi súčasťou Grand Hamburg Cruise Days Parade.
Vysvietené výletné lode sa vtedy ako modelky na móle producírovali prístavom. Každej z nich sa dostalo parádneho privítania v podobe jedinečného ohňostroja.
No 9. novembra bola v prístave jediná loď a všetky oči sa pozerali len na ňu. Na brehu Labe kvôli nej vyrástla „dedina“, kde si niekoľko tisíc miestnych užívalo zábavný program a zimu.
Ticho nebolo ani na palube. Centrom pompéznej udalosti bola stredomorská promenáda dlhá 93 metrov. Na jej digitálnom strope sme sledovali nekonečné príhovory bohatých, slávnych a dôležitých. Miešali so strihmi, ktoré ukazovali atmosféru vonku.
Po nich sa moderátorka Michelle Hunziker (vraj je dosť slávna, kolegyne sa z nej šli zblázniť), vrhla na predstavovanie dôstojníkov, ktorých sme už poznali.
Z letargie nás vytrhol až moment, keď sa vo svetle reflektorov objavil kapitán a doviedol Sophiu Loren, aby 15-krát pokrstila výletnú loď spoločnosti MSC.
Námorná tradícia káže vybrať lodi ženskú kmotru. Táto úloha často pripadá hviezdam filmového, divadelného či umeleckého neba. Plavebné spoločnosti si vyberajú rôzne krstné mamy. MSC, ktoré je verné talianskej herečke, blízkej priateľke rodiny majiteľov spoločnosti, je výnimkou.
Loď sa krstí šampanským, rozbitím fľaše o trup. Myslíš si, že krstná mama išla von, hodiť fľašu o loď? Ani náhodou. Loď „pokrstila“ nožnicami. Slávnostne prestrihla pásku, na ktorej konci bola fľaša priviazaná.
Ako to celé vyzeralo?
Čo bolo potom? Ohňostroj, samozrejme len vonku. A nekonečná párty. Tí, čo neboli predchádzajúcich 5 dní do rána vonku si užívali nemeckého DJ Mousse T a prúd alkoholu, ktorý sa valil z baru.
Počas všetkého toho vzruchu sa Grandiosa nenápadne vrátila k terminálu Steinwerder, odkiaľ sme o pár hodín odplávali za novými objavmi.
