Od narodenia bývam asi 30 kilometrov od Bratislavy, a predsa mi trvalo 31 rokov a pár mesiacov, kým som sa konečne pozrela na Devín.

Cestou k nemu som nedrala turistické topánky, ani gumy bicykla. Spojila som príjemné s príjemnejším a k zrúcanine na sútoku Dunaja a Moravy som sa nechala odviezť loďou.

Loď vyplávala z pontónu na začiatku Rázusovho nábrežia. Pri móle zastavila tesne po druhej. Sotva sme sa stihli pohodlne usadiť a už štartovala motory. Vzďaľoval sa nám breh aj vyhliadkové koleso, vtedy nová top atrakcia Bratislavy, ktorá je už preč.

Prvé stovky metrov plavby patrili k najkrajším. Loď nechala za sebou ruské kolo a „hnala“ sa v ústrety mostu SNP a jeho UFU.

Podplávala ho a pozornosť na seba strhli klenoty historickej časti mesta. Ako prvý sa vynoril Dóm sv. Martina a o pár chvíľ na to aj Bratislavský hrad, s ktorým splynuli v jednej panoráme. 

I tie rýchlo zmizli z očí, a opäť sme boli pod mostom, tentoraz Lafranconi. Minuli sme vplav do Karloveskej zátoky. Bol predzvesťou toho, že sme unikli z veľkomesta, zo zajatia „mrakodrapov“.

Plavili sme sa čarovným zákutím, popri mohutných stromoch lužných lesov. Na hranici Slovenska a Rakúska, kde bol až príliš pokoj. Výhľad na stromy striedajúce stromy ma po chvíli začal trochu nudiť.

Využila som moment na návštevu lodného bufetu a testu vína, s ktorým som sa vrátila na zadok lode užívať si idylku.

Kajakári sa tiež vytratili z pohľadu a lesy na jednom z brehov vystriedal kameňolom. Hneď za ním sa ukázal devínsky majáčik. Pri ňom sme to na 2 hodiny odparkovali.

Za tajomstvami pyšného opevneného sídla

Zastali sme takmer pod ním. Pod hradom Devín, ktorý stojí na masívnej skale nad miestom, kde sa stretáva Dunaj a Morava.

V minulosti sa tu stretávali odchodné cesty Jantárová a Podunajská. Lokalita sa, okrem strategickej polohy, pýši ideálnymi podmienkami. I preto veľmi skoro prilákala prvých osadníkov a už tisíce rokov sa tam píše naša história.

Hneď ako som vyskočila z lode mi bolo jasné, že za hodinu a pol sa kompletne zmenili kulisy. Vyobliekaných a uponáhľaných ľudí s mobilom na uchu vystriedali rybári. Usadli sa pri brehu, priamo pod viac ako 200 metrovým útesom, a v pokoji čakali na svoj úlovok. 

Väčšina z pasažierov si to namierila priamo k hradu. Pozrieť si zblízka stavbu, ktorá sa na mieste v nejakej podobe vyskytuje už od 9. storočia.

Do dejín sa zapísal ako veľkomoravský kostol aj obranná pohraničná pevnosť. I tým, že ho do vzduchu vyhodili Napoleonove vojská.

Cesta k nemu je kľukatá, ale nie dlhá. Ešte som si uchmatla ochutnávku devínskeho ríbezľáku a už som vchádzala do hradného areálu cez kamennú Moravskú bránu, ktorá uzrela svetlo sveta v 15. storočí.

Od brány vedie cestička k 55 metrov hlbokej hradnej studni. Vykopali ju v strede rozľahlého nádvoria nepravidelného pôdorysu v 15.storočí. Zachytávala dažďovú vodu, ku ktorej sa dostávali pomocou vedier na kovových reťaziach.

Dnes sa napiješ oveľa ľahšie, vedľa nej stojí fontánka s pitnou vodou.

Z nádvoria som pokračovala chodníkom k mostu, po ktorom som prekročila hradnú priekopu. Za ňou čakalo niekoľko strmo pôsobiacich schodísk. Výhľad ma už tu nútil každých pár schodov zastaviť a híkať.

Schody smerovali stále vyššie, k jaskyniam v skalnom brale Horného hradu. Priamo do nich, do tmavého podzemia, umiestnili expozíciu, ktorá odhalí nielen to, ako sa hrad budoval.

Najväčšou atrakciou je výhľad

Schody nekončili ani pri jaskyniach. Viedli až na vrchol Horného hradu, ktorý je asi najobľúbenejšou časťou Devína. Nie je ťažké uhádnuť prečo.

Výhľad, ktorým sa pýši celý hrad, je tu najúchvatnejší. Ukáže sa podmanivá scenéria sútoku Dunaja a Moravy, Devínska Kobyla, zelené vinice v diaľke. I hrad v celej svojej sile a rozľahlosti.

Dá sa tu posedieť na lavičke a obdivovať ich z ďaleka. Alebo si ich priblížiť ďalekohľadom. Na platforme je i mapa, aby si vedel, čo si videl.

Času bolo málo, takže som sa o chvíľu opäť ocitla na nádvorí. Tentoraz som prešla druhou stranou rozľahlého priestoru, ktorý stále chránia posledné zvyšky obranných múrov.

Za nimi sa opäť objavili živé rieky a asi najznámejšia časť hradu. Jeho Panenská veža, elegantná, úzka a taká nedostupná, že netušíš, ako ju dokázali postaviť.

Ani ňou krásy Devína nekončia. Ešte je tu palác. Alebo skôr jeho zvyšky. Je to tá vyvýšenina v juhovýchodnej časti nádvoria. Postavili ho v 15. storočí páni z Gary. Mal obytnú a obrannú funkciu. Priestor tam totiž našli i pre strieľňu.

Aj odtiaľto je pekný pohľad. Medzi vysokými múrmi tejto dnes na nepoznanie rozpadnutej časti sa ukáže nádvorie a skalné bralo s Horným hradom. Týmto pohľadom som sa s Devínom rozlúčila.

Loďou na Devín prakticky

(Nielen) na Devín sa môžeš plaviť vyhliadkovou loďou aj motorovým člnom. Ja som stavila na vyhliadkovú plavbu od spoločnosti LOD.sk, ktorá sídli pri Prírodovednom múzeu.

Lístky sa kupujú priamo v pokladni, aj cez internet. Keďže som sa rozhodla potom, čo internetový predaj už zastavili, potešila ma možnosť rezervovať si lístky cez telefón. Na druhý deň mi stačilo prísť pár minút pred odchodom lode a vyzdvihnúť si ich.

V lete sa loďou na Devín dostaneš denne, neskôr cez víkendy a sviatky. Vyráža v dvoch časoch – doobeda a poobede, vtedy sa oplatí ísť kvôli západu slnka. Len si pozri, kedy to slnko zapadá.

Lístky na hrad v cene plavby nie sú. Informácie o vstupnom a otváracích hodinách si pozrieš na webe.

K Devínu sa môžeš vybrať aj pešo a odtiaľ pokračovať napríklad k vyhliadke na Devínskej Kobyle, ktorá pripomína modlivku.

Poznáš Bratislavu a jej okolie? Odporuč nám ideálne miesto na denný výlet 🙂