Marchegg je obec tesne sa za slovensko-rakúskymi hranicami. Už pri pohľade na mapu mi bolo jasné, že je malá. No keďže som si na nej všimla aj niekoľko atraktívnych miest, vybrala som si Marchegg za cieľ celodenného výletu z Bratislavy.
Že to bol super nápad mi potvrdili ďalšie atraktivity obce i fakt, že je s našou krajinou výborne spojená železnicou aj cyklomostami.
Čo všetko môžeš v Marcheggu zažiť a ako sa k jeho top miestam dostaneš?
Marchegg na bicykli i vlakom
Obcou Marchegg prechádza vlak, ktorý vyráža každú hodinu z bratislavskej hlavnej stanice. Zastaví aj v Devínskej Novej Vsi. Železničná stanica v Marcheggu však nie je priamo v obci. Leží cca 2,5 kilometra od centra dediny.
Buď teda začneš výlet asi 30-minútovou prechádzkou, alebo si pribalíš do vlaku bicykel. Ak pôjdeš osobným vlakom alebo regionálnym expresom, máš jeho prepravu zahrnutú v cene lístka. Akurát sa tomu bicyklu nedá kúpiť miestenka na konkrétny vlak. Takže pri horšej konštelácii sa do vlaku nezmestíš, alebo budeš cestovať dosť nepohodlne.
Ušetríš sa toho, ak si hodíš bicykel na stojan a vyrazíš do Marcheggu autom. Z centra Bratislavy je to asi pol hodina jazdy. Na dvoch kolesách môžeš vyraziť rovno odtiaľ, chce to však nejakú tú kondičku, keďže prejdeš cca 25 kilometrov jedným smerom. Inšpirovať sa môžeš trasou cyklocestovateľa Laca Branického, ktorý vyrazil od Starého mosta.
Odviezť, vlakom či autom, sa môžeš aj do Devínskej a začať bicyklovať odtiaľ. Možností je veľa.
Ja som sa odviezla až na železničnú stanicu pri Marcheggu. Vrátila som sa na bicykli cez most Vysomarch. Prešla som pohraničnou oblasťou k bufetu U starého bicykla, popod Marcheggský viadukt až k rázcestiu pod mostom Slobody. Odtiaľ som zamierila k hradu Devín a následne až k pohodovému podniku Mark Twain v Karloveskej zátoke, kde som si dala poslednú pauzu pred návratom domov.
Marchegg nie je veľký, nemá toľko pamiatok a dokopy má asi 4 krčmy alebo reštaurácie, či ako to nazvať. Napriek tomu sa tam zabavíš celý deň, najmä ak prídeš v lete, keď je počasie na kúpanie.
Marchegg ako utajené letovisko
O možnosti kúpať som pritom pred výletom ani netušila. Trochu úsmevný názov – Stadtstrand (mestská pláž) na mňa vyskočil až z Google máp pri vodnej ploche bez mena.
Musela som to ísť, samozrejme, preskúmať. Vodu som najskôr obišla dookola po prašnej ceste. Viedla i okolo posledných zvyškov mestských hradieb.
Stočila som po nej k pláži. Nedá sa rovnať s Chorvátskom, ani Gréckom, no lokalita bola veľmi príjemným prekvapením výletu.
Na trávnatom koberci vyrástlo niekoľko drevených slnečníkov a ležadiel. Na super úzkom úseku zaboríš aspoň na chvíľu nohy do jemného piesku. Voda je síce bahnitá, no má veľmi peknú farbu a je čistá. Na jej zrkadlovej hladine sa odrážajú stromy, v ktorých tieni si môžeš posedieť.
Pláž je síce iba na krátkom úseku jazera, no kdekoľvek inde môžeš po schodoch zísť až k hladine a do vody. Kúpať sa tu zrejme smie. Zákaz som si nikde nevšimla. Navyše ľudia veselo plávali, niekoľkí si tiež priniesli paddleboard.
Nenašla som však ani len búdu s občerstvením či biednu toi toi. Hoci šípka naznačovala niečo iné, na toaletu dalo ísť až v kaviarni meste alebo do verejných WC pri zámku.
Po stopách Pálffyovcov a Přemysla Otakara II.
Podobne ako Hainburg, aj Marchegg bol v minulosti obohnaný stredovekými mestskými hradbami. Až dodnes sa z nich zachovalo len málo. Vstupy do mesta stále z dvoch strán označujú brány – Viedenská a Uhorská. Kedysi boli až tri a mali vstavané padacie mosty.
Na oveľa mladšie časy odkazuje pamätník na hrádzi. Pripomína 125. výročie založenia rakúskeho colného úradu pri Marcheggu. Bude jednou z prvých vecí, ktoré z obce uvidíš, ak prídeš po cykloceste z Devínskej či Vysokej nad Moravou.
Prejdeš cez cyklomost s veľmi „kreatívnym“ názvom – VysoMarch. Otvorili ho len nedávno a nielen, že spája na ďalšom mieste Slovensko a Rakúsko, sú z neho i parádne výhľady na hraničnú rieku Morava.
Celkovo je to príjemné miesto pri vode, kde si môžeš dať pauzu počas výletu na bicykli. Posedíš si na múre a občerstvíš sa tým, čo si si priniesol, alebo si niečo kúpiš v stánku pri hrádzi. Ak bude otvorený.
Ja som bufetom pohrdla (nemal WC) a zviezla som sa do obce. So zastávkou v krčme na námestí som prešla k zámku Marchegg.
Je to celkom pekná budova uprostred upraveného parku, ale isto nie je taká veľkolepá ako napríklad hrad Liechtenstein. Ani sa to nezdá, no kedysi bol najväčším opevneným mestským komplexom v strednej Európe.
Kráľ Přemysl Otakar II. ho dal spolu s celou obcou postaviť v 13. storočí. Pôvodne to bol vodný hrad, neskôr ho v 18. storočí Pálffyovci zmenili na barokový poľovnícky zámok. Ako sa to všetko zbehlo? To ti vo vnútri prezradí výstava 750 rokov pohnutej histórie hradu.
Ako bývajú bociany a bobry?
Mňa na zámku najviac zaujali jeho súčasní obyvatelia. Kto tu žije? Predsa bociany. Ich hniezda už stoja na každom jednom komíne. Lietajú nad zámkom a jeho parkom, kde sa občas znesú k zemi, aby uchmatli niečo pod zub.
Všimla som si, že poletujú aj za zámkom, tak som sa šla za nimi pozrieť. Za mostom a potokom som objavila Chránené územie Dolnomoravské luhy. Na rozlohe okolo 1 100 hektárov sa striedajú lúky a lužné lesy. Obývajú ich netopiere, najrozmanitejšie druhy vtákov, stovky druhov hmyzu a obojživelníky.
Vďaka dostatku potravy sa tu výborne darí bocianom. Kedysi tu nemali ani 20 hniezd, dnes v obci Marchegg žije najväčšia kolónia bocianov hniezdiacich na stromoch v strednej Európe.
Nebývajú tu po celý rok, v Európe trávia letá. Prichádzajú koncom marca, od apríla kladú vajíčka. Z nich sa na ďalší mesiac (za 30 dní) vyliahnu mladé, ktoré vykŕmia, naučia lietať a v polovici augusta sa s nimi poberú na zimu do teplých krajín.
Kúsok z tohto životného cyklu som v polovici júna zahliadla z vyhliadkových plošín, ktoré sú rozmiestnené po celej rezervácii. Môžeš z nich nakuknúť nielen do domovov bocianov, ale i k bobrom a žabám.
V rezervácii, kam vstúpiš zadarmo (ak nechceš ísť so sprievodcom), je totiž okrem bocianieho aj bobrí chodník a žabací chodník.
Džungľou až do Karlovky
Po stopách ďalších zverov som už nešla. Ešte som chcela stihnúť niekoľko miest na slovenskej strane. I tam, na poliach za mostom VysoMarch, pobiehali bociany. Preletela som popri nich cestou, ktorá viedla pod stromy, oblasťou mokraďov.
Musím povedať, že terén tu nie je taký kvalitný a udržiavaný ako na rakúskej strane. Je tam celkom slušná džungľa, v ktorej je poskrývaných niekoľko bunkrov. Pozerala som na ne len z diaľky, ani ty sa k nim radšej nebroď, ak nechceš nachytať zopár kliešťov.
Ľudský zásah a menšia úprava by sa zišla aj časti, kde je Marcheggský viadukt. Všetko je tam dosť zarastené. Je trochu škoda, keďže je celkom zaujímavou pamiatkou. Veď po tomto železničnom moste kedysi prechádzal aj slávny Orient Express na trase z Paríža do Konštantínopolu.
Hoci bol most poslednou pamiatkou, ktorú som mala v pláne, nenaskočila som v Devínskej Novej Vsi na vlak. Nemala som chuť opäť využiť služby nášho náhodného železničného dopravcu. Radšej som prešla na bicykli o „pár“ kilometrov viac cez mestskú časť Devín.
