Mödling je príjemné rakúske mesto, ktoré leží len niekoľko kilometrov od Viedne. Je obkolesený kúzelnými borovicovými lesmi.
Ukrývajú i tajomstvá rodu, ktorý dnes vládne malej európskej krajine. Prezradím ti, čo po sebe Lichtenštajnovci a iní v oblasti zanechali.
A k tomu pridám návod, ako všetky super miesta stihnúť v rámci jedného výletu.
Z Maria Enzersdorfu až do mesta Mödling turistickými cestami
Asi najznámejším miestom Mödlingu a okolia je hrad Liechtenstein. Jeho domovom je dedina Maria Enzersdorf pri Viedni. Ľudia aj internety si ho celkom často mýlia s hradom Lichtenstein pri Stuttgarte. Jeden z najkrajších hradov Nemecka je však vzdialenejší a horšie prístupný.
Liechtenstein je najmä z Bratislavy na dosah ruky. Keďže viedenské vlaky alebo teda S-bahn budú za chvíľu premávať hádám až po Graz, dostaneš sa tam cez Viedeň celkom rýchlo.
Máš dve možnosti. Buď ťa S-bahn odvezie stanicu Brunn – Maria Enzersdorf a k hradu prejdeš pešo. Je to cca 35 minút a 2,4 kilometra. Druhá možnosť je ísť až na stanicu Mödling a odtiaľ autobusom na zastávku Maria Enzersdorf Siedlungsstraße, z ktorej je to k bývalému šľachtickému sídlu asi pol kilometra.
Vzhľadom na to, že by mi autobus, ktorý chodí v hodinových intervaloch, odišiel pred nosom, vybrala som si prvú možnosť – S-bahn a pešibus. Po návšteve hradu som turistickými trasami (a súkromnou záhradou) prešla do Mödlingu, z ktorého som sa vrátila vlakom naspäť do Viedne.
⚠️ Ako pri ostatných výletoch v okolí Viedne, i tu platí, že lístky na autobusy kúpiš u vodiča, na vlak v automatoch na stanici.
Z Mödlingu alebo pešo od hradu Liechtenstein (asi za 20 minút) sa dostaneš aj k jaskyni Seegrotte.
TIP NA ČLÁNOK: Seegrote: Výlet k jaskyni 3 mušketierov
Prečítaj si viac (keď bude napísaný 😀)
Ako vidíš a dozvieš sa v článku, atraktivít je v Mödlingu a okolí niekoľko. Ak ich chceš navštíviť viac, choď autom, alebo tam prenocuj. Inak sa budeš naháňať, alebo nestihneš všetky.
Liechtenstein postavil zámok a založil rod
Hrad som pred cestou videla na fotkách, a predsa som nečakala, že bude taký veľký a pekný. Posadený na kopci s výhľadom na Viedenský les vyzerá naozaj dobre najmä v momente, keď sa hradbami z časti obohnaná stavba ukáže medzi stromami.
Kus obranného múru chýba, no to mu skôr pridáva na krásne. Diera totiž odhalí vzdialenejšiu vežu v krásnom orámovaní.
Spod stromov som vyšla po prašnej ceste vedúcej k hradu a prešla cez kamennú bránu. Na prehliadku som si musela chvíľu počkať. Aspoň som mala chvíľu na prechádzku okolo sídla, ktoré som pofotila z najrôznejších uhlov z každej prístupnej strany.
Napokon nadišiel čas vybrať sa dnu. Prehliadka bola zaujímavá, netušila som, že hrad pri zabudnutej rakúskej obci môže mať taký význam. Celkom ma prekvapilo, že ide o rodový hrad kniežat z Lichtenštajnska, ktoré panujú jednej z najmenším krajín Európy. Inak, rod dal svetu aj kúzelný zámok v Lednici.
TIP NA ČLÁNOK: Lednice a jej rozprávkový areál s nabitým itinerárom na 1 deň
Prečítaj si viac
Hrad Liechtenstein dal postaviť zakladateľ rodu Hugo z Lichtenštajnu v 12. storočí. Lichtenštajnovcom síce dlho neostal, no užili si ho (hrad, nie Huga) aj iné významné rodiny vrátane kráľovských. Patril napríklad Matejovi Korvínovi či Habsburgovcom. Napokon sa k Lichtenštajnovcom vrátil.
Bolo to však až na začiatku 19. storočia a vôbec nie v pôvodnom stave. Hrad niekoľkokrát zničil Osmania a rod ho dostal naspäť takmer zrovnaný so zemou.
Museli ho vybudovať prakticky od základov. Je stredoveký, hoci bol postavený dávno po tomto období. Novodobú stavbu vylepšili zachovalými stredovekými prvkami, ktoré „pozbierali“ po Európe. Veľmi mu svedčia majestátne múry, veže i do stien zapracované reliéfy z 12. storočia.
Do minulosti, do stredoveku, prenesie aj interiér hradu. Lichtenštajnovci ho zariadili po vzore z dávnych čias. Rôzne miestnosti ako kuchyňa či spálne sú vybavené dobovým nábytkom a zdobené rôznymi artefaktmi z kniežacej zbierky. Vystavené sú zbierky zbraní, umeleckých predmetov. Nádherný je aj trámový strop.
Do hradu len so sprievodcom
Hrad Liechtenstein je prístupný len v rámci sprevádzanej prehliadky. Tie sa v sezóne konajú denne a každú hodinu. Mimo sezóny sú otváracie hodiny kratšie. Vždy si ich vopred skontroluj na oficiálnej stránke.
Prehliadky sú v nemčine a angličtine. Hoci je pamiatka blízko našich hraníc, v slovenčine zatiaľ nie.
Lístky sa dajú kúpiť aj online.
Konajú sa nielen klasické, ale aj tematické prehliadky – nočná, Grand tour s návštevou veže či návšteva pokladnice. Bývajú však ozaj iba raz za čas. Napríklad nočné organizujú asi 4 za sezónu (raz za mesiac) a sú veľmi obľúbené. Radšej si miesto rezervuj vopred.
Ruina Mödling a zrada Googlu
Hrad Liechtenstein som videla. A teraz čo? Samozrejme, akákoľvek bola atrakcia super, cestovať 2 a pol hodiny kvôli jednému hradu sa neoplatí. Otvorila som si teda Google mapy, ktoré mi ukázali ešte niekoľko zaujímavých miest a vnukli myšlienku ísť naspäť cez Mödling. A keď som zistila, že priamo od hradu vedie označená cesta, nebolo o čom.
Mojou ďalšou zastávkou bola asi 2 kilometre vzdialená ruina hradu Mödling. Cesta k nemu ide cez lúku, potom okolo pár domov okrajovej časti obce Mödling, až nakoniec vhupne pod stromy do začínajúceho lesa.
V tejto časti sa začalo stavať, čo zmotalo orientačný zmysel Googlu. Presne tam, kde ukazoval odbočku, stál teraz dom. Nevyzeralo však, že by bol prechod „uzavretý“. Aj podľa robotníkov, ktorí niečo opravovali, sa prejsť dalo. Tak som to riskla, veď aj keby to celé bolo súkromný pozemok, prebehnem, kým si ma niekto všimne.
Lenže po asi 10 minútach škrabania sa strmým a kamenistým terénom som narazila na plot. Bez diery. Ďalších 20 minút som takmer po zadku liezla dole, kde ma čakal domáci s rukami v bok. Síce nebol nadšený, že mu nejaký Google turista zase behá po záhrade, ale naviedol ma správnym smerom.
Aby si pokoj starého pána nerušil, použi radšej mapu Komoot. Tá ti ukáže cestu k ruine zo všetkých smerov.
Pritom stačilo prejsť kúsok k rázcestiu s označenou odbočkou. Odtiaľ je to už jednoduché. Po chvíli kráčania sa medzi stromami ukážu prvé múry rozsiahlej stavby.
V nejakej forme stojí na mieste od 12. storočia. Kedysi bola najväčším románskym hradom v Rakúsku. Lenže ho postihli požiare aj trafil blesk, čo už sídlo nerozchodilo. V 19. storočí sa ho pokúsili zachrániť Lichtenštajnovci, no nakoniec ostal spustošený.
Ani jeho stav však nebráni tomu, aby sa z kopca vo výške 259 metrov nad morom, na ktorom stojí, dal obdivovať krásny výhľad.
Mödling obsadili turisti, Čiernu vežu súkromníci
Od ruiny Mödling som sa vybrala zase inou trasou, ktorá viedla popod borovicami. Celkom som netrafila tú značenú turistickú, cestu som si „skracovala“ náročným zostupom cez konáre a kamene. Bolo tam dosť ostrých šutrov, koreňov, cesta šla prudko hore či dole. Plátené tenisky boli najvhodnejšia obuv.
Veľmi rýchlo som nabehla na asfaltku, ktorá viedla aj okolo krátkej začiatočníckej ferraty.
Aktivita nebola pre mňa, radšej som pokračovala ďalej do mesta. Cestou ma ešte nadchol Aquadukt Mödling. Došlo mi však, že naň bude oveľa lepší pohľad z výšky, ktorú malo zabezpečiť miesto, kde stojí Schwarzer Turm.
Nešla som priamo hore k Čiernej veži, cestu som si predĺžila cez centrum. Mödling sa ukázal ako typické rakúske mesto s radnicou a príjemným hlavným námestím, kde stála jedna reštaurácia vedľa druhej. Výborne sa tu sedelo pri pive.
Od námestia som vyrazila k miestnemu kostolu, ktorý sa tu a tam pretŕčal v bočných uličkách. Cvakla som ho aj zblízka pri hľadaní cesty vedúcej k veži.
Hore ma čakali dve prekvapenia. Prvým bol neskutočný výhľad, oveľa krajší než z ruiny hradu Mödling. Mala som pravdu, aquadukt je z výšky úžasný.
Druhé prekvapenie bolo skôr šokom. Čierna veža, ktorá tiež stojí vďaka Lichtenštajnovcom od 19. storočia a dnes je oplotená. Je v súkromnom vlastníctve a nie je prístupná verejnosti. Kovaná brána a pred ňou auto, záhrada a topánky pri dverách naznačujú, že v nej niekto býva.
Turistické značky naznačili, že od veže sa dá pokračovať ďalej. Na to už bola celkom pokročilá hodina – čas otestovať miestnu gastronómiu. V centre Mödlingu je celkom dosť reštaurácií, z ktorých si množstvo turistov môže vybrať. Nechýba ani ubytovanie.
Nakoniec som stavila na Schlosserei. Čo ma presvedčilo? Predsa že varia vlastné pivo. Nesklamalo, rovnako ani tradičné Käsespätzle. Dala by som si ich opäť, len škoda, že momentálne nie sú na menu reštaurácie.
