Bežne na mená riek alebo pohorí, ktoré mi prídu do cesty na výletoch, rýchlo zabudnem. Sicílske Monte Pellegrino mi celkom utkvelo v pamäti. Zrejme si už aj ty prišiel na to, čím to asi bude.
Hora, ktorej meno ti pripomenie nášho vyslúžilého premiéra, tiež fascinuje neobyčajnými príbehmi. Stretáva sa v nich svet náboženstva, literatúry a rýchlych kolies.
Na Sicílii neprevetráš iba plavky
Vždy som si myslela, že Sicília je najmä o plážach, Etne, mafii a nejakých tých pamiatkach. Prekvapivo, ostrov je k tomu aj plný kopcovitých oblastí, plný pohorí. Na jedno, izolované od všetkých ostatných, sa pozerá jeho metropola Palermo. Kopec na ňu vrhá tieň z výšky 606 metrov.
Do vyšších polôh, za teplotou o niečo málo chladnejšou než bola začiatkom leta v rozpálených úzkych uliciach Palerma, som sa po kľukatých cestách niekoľkokrát odviezla autobusom.
Tiež sme sa sem vybrali prevetrať bicykle. Asfalt je prevažne hladký, doprava takmer žiadna. Jazdilo sa tu, na rozdiel od ciest v meste, výborne. Najmä keď sme leteli dole kopcom. Hore kopcom som ocenila elektrický bicykel. Vyšliapala som to len tak-tak, hoci ma poháňal motor.
Monte Pellegrino – Najkrajšie pohorie sveta?
Hovorím to na blogu celkom často a poviem to opäť. Výhľad z hory Monte Pellegrino za námahu stojí. Hlavne na začiatku sezóny a na začiatku týždňa, keď sa na vrchu ešte nehmýrili desiatky turistov, sme si to skutočne užívali. Sedeli sme na skale a kochali sa farbami, ktoré dokáže vykúzliť iba príroda.
Akurát sprievodca nám narúšal pohodu trochu podpichovačným výkladom. Spomenul, že Wolfgang von Goethe, ktorý sem zavítal počas svojho výletu po Taliansku, mal výhľad ešte krajší. Kto by povedal, že bol i cestovateľ.
Vo svojom diele „Cesta do Talianska“ označil Monte Pellegrino za najkrajší výbežok na svete. Zrejme preto, že koncom 18. storočia sa mu z výšky ukázalo nielen neskutočné modré Tyrrhenské more, ale i Conca d’Oro.
Zlatá škrupina je pláň medzi morom a horou, kde leží aj Palermo. Prezývku získala pre citrusové háje, ktoré sa ňou predtým tiahli. My sme z výšky videli i priemyselné kontajnery, žeriavy a výletné lode v prístave. Betónovú džungľu, za ktorú Palermo vďačí mafii a nekontrolovanému rozširovaniu.
Pôvodne kúzelná oblasť prešla veľkými zmenami v 50. a 60. rokoch. Zmizla zeleň a veľa starých budov a ich miesto zabrali „paneláky“. Historickú krásu zalial betón. Z Conca d’Oro sa stalo „Saco di Palermo“ (=vrece Palermo).
Musím však dodať, že odkedy začalo Palermo vyhrávať boj s organizovaným zločinom, a stalo sa talianskym hlavným mestom kultúry, mení sa k lepšiemu. A krásnie.
Na návšteve u svätej Rozálie
Spomenula som, že Monte Pellegrino je cieľ turistov. Chodia sem aj pútnici, aby vzdali úctu patrónke mesta, sv. Rozálii. Má na kopci svätyňu, do ktorej sme tiež na chvíľu nahliadli.
Rozália je pre domácich superstar, takže o nej dokázal hodiny rozprávať sprievodca na každom jednom výlete. Väčšinou som počas výkladu o tejto téme upadla do kómy, takže mi s jej životopisom pomáhal Google.
Rozália sa narodila do normandskej šľachtickej rodiny. Luxusný život na kráľovskom dvore vymenila za službu Bohu. Ako pustovníčka sa usadila v jaskyni na vrchu Pellegrino (vraj ju sem doviedol anjel), kde žila, i napokon zomrela, sama.
Opäť sa „objavila“ v 17. storočí. Počas moru sa zjavovala obyvateľom Palerma. Legenda hovorí, že ju zazrela chorá žena a neskôr poľovník. Tomu ukázala, kde ležia jej pozostatky. Prikázala mu, aby s nimi vyrazil na sprievod mestom.
Poľovník „ducha“ poslúchol a skoro po procesii mor z Palerma zmizol. La Santuzza, v sicílskom jazyku „Rusulia“, sa stala jeho patrónkou. V jaskyni, kde našli kosti, jej postavili svätyňu.
Dnes sem ľudia chodia ďakovať, prosiť a oslavovať ju. Rozália má 2 sviatky – 15. júla sa konáva procesia a 4. septembra, vraj v deň jej smrti, pútnici pokračujú v tradícii púte naboso z Palerma na Monte Pellegrino.
Po cestách pútnikov s adrenalínom v krvi
Staré cesty nezdolávajú len bosí pútnici. Zaľúbenie v nich našli aj adrenalínoví nadšenci, ktorí sa po nich rútia na horských bicykloch. Ja som so svojimi dvomi ľavými nohami ostala na bezpečnej asfaltke, naši turisti to dali a ohodnotili ako „zaujímavý zjazd“. Prežili všetci.
Rýchlosť na 2 a na 4 kolesách má pod horou v Palerme svoj domov. Dávno predtým, než „šialenci“ začali drať pneumatiky a tlačiť pedále k podlahe na pretekárskych ováloch, súťažili rýchle autá aj na Monte Pellegrino.
Zoznam výnimočných áut a jazdcov, ktorí sa rútili po úzkej a kľukatej ceste na vrchol, je dlhý. Vyniká medzi nimi Tazio Nuvolari. „Lietajúci Mantuan“ tu odjazdil svoje posledné preteky, kde si pripísal posledné víťazstvo úspešnej kariéry.
Pri Palerme sa pretekalo skôr, než niekto chyroval o Le Mans
Predtým, než Nuvolari zavesil prilbu na klinec, stihol (3-krát) zvíťaziť aj na Targa Florio. Boli to vytrvalostné automobilové preteky na miestnych cestách. Jazdili sa i v sicílskych horách (na Monte Pellegrino sa nepretekalo) neďaleko Palerma, kde sa „narodili“.
Založil ich v roku 1906 Vincenzo Florio. Bol členom bohatej podnikateľskej rodiny z Palerma, ktorá mala prsty v mnohých lukratívnych aktivitách. Vyvážali sicílske víno, mali pod palcom lodnú dopravu, stavbu lodí, rybolov, metalurgiu, keramiku, …
Vincenzo nebol podnikateľ. Radšej cestoval. Zaujímal sa o luxusné lode a rýchle autá. Aj pretekal, no väčšiu slávu mu prinieslo založenie podujatia staršieho než 24 hodín Le Mans.
Targa Florio sa už dnes nejazdí. Ani preteky do vrchu na Monte Pellegrino. Palermo si však slávne dni rado pripomína. Niekedy je to zrazmi a súťažami veteránov, inokedy si zase spomenie nadšený sprievodca.
Dostaneš sa na Monte Pellegrino, ak nie si cyklista?
Samozrejme. Monte Pellegrino je v Palerme veľmi obľúbené, a teda aj veľmi dobre prístupné. Premávajú tam taxíky, ale aj autobusy mestskej verejnej dopravy.
