„Nevieš, čo skôr. Nevieš, či by si najradšej utiekol alebo ostal navždy.”
Na palube je všetko neobyčajné. Výnimkou nie je ani odchod z výletnej lode po skončení „sezóny“.
Je to najšťastnejší a zároveň najsmutnejší deň celého pobytu na lodi.
Spája sa s množstvom byrokracie a, ako u mňa býva zvykom, aj s bizarnými situáciami.
Čo všetko musí člen posádky vybaviť, kým opustí loď? Prečo žiadny môj odchod z výletnej lode nebol nudne obyčajný?
Ty sa netešíš domov?!
Počas každej sezóny prišiel bod zlomu. Deň, kedy sa mi v kajute objavil kalendár plavieb, z ktorého som pomaly začala odškrtávať obdobie do návratu domov.
Nastal, keď sa čas strávený na lodi prehupol cez polovicu. Prichádzal s klesajúcou energiou a rastúcou frustráciou na výstrelky pasažierov.
Najmä posledný mesiac sa vždy vliekol ako slimák na práškoch na spanie.
Až na posledný týždeň, kedy všetko nabralo šialené tempo. Zrazu som musela ísť s každým von, uvedomila som si, čo som ešte nestihla v prístavoch.
Už som sa pomaly musela baliť a riešiť formality, ktoré zahŕňa odchod z výletnej lode, no stále som naplno pracovala.
A k tomu tie emócie. Odchádzajúci člen posádky má horšie emočné stavy než tehotná žena.
„Prečo?! Ty sa netešíš, že sa vraciaš, netešíš sa na nás?!,“ nepomáha otázka s poriadnou dávkou sklamania od milých, čo ostali doma.
Jasné, že sa teším.
Na rodinu, priateľov, ktorých som pol roka nevidela, na to, že sa konečne vyspím.
Lenže mojím domovov bola posledných niekoľko mesiacov loď. Za chvíľu zanechám vzrušujúce prostredie plné podnetov, ale i ľudí, ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy neuvidím.
Niet divu, že z toho má človek stavy.
Pred odchodom chceš poznať svoj osud
Zmluvu som vždy mala na sezónu, na 5 či 6 mesiacov, po ktorých som bola dovolenkujúca, no nezamestnaná.
Preto som vždy pred odchodom chcela vedieť, čo ma v ďalšej kariére čaká – mať ponuku kedy a kam sa opäť nalodím.
Stávalo sa, že odchádzajúci človek už pár dní pred odchodom konkrétnu ponuku mal. Mohol sa k nej vyjadriť, porozmýšľať. Vedel, že nejakú istotu, hoci nie stopercentnú, lebo vo svete plavieb sa veci menia, už má.
Aby bol človek „chcený“, pomôže aj dobré hodnotenie manažéra. Našťastie, ja som nikdy nemala takého, ktorého bolo treba naháňať, nech vôbec nejaké pošle.
U mňa to bolo s novou zmluvou zakaždým trochu komplikovanejšie. Hodnotenia som mala výborné, no raz som chcela byť doma cez leto, inokedy cez Vianoce.
Vždy to preto nejako vyšlo, že mala „prázdniny“ o dosť dlhšie než štandardné dva mesiace. O tom, čo ma čaká, som sa preto dozvedala až neskôr.
Počas dovolenky som teda zároveň tŕpla, či ma chcú naspäť a kedy, koľko budem bez príjmu.
Kamarát také veci nikdy neriešil. Proste sa po skončení na lodi vydal na cesty. Keď sa potom znova nalodil, do prvej výplaty nemal ani na vodu.
Ale, mať tiež čerstvých 20, nečinila by som inak.
Odchod z výletnej lode zahŕňa kontrolu kufra i papierov
V predstihu nebolo treba riešiť len ďalšiu kariéru, ale i detaily cesty domov, ktorú zabezpečí lodná spoločnosť, a balenie.
Vždy som zistila, koľko som toho nahromadila, až v momente, keď som pchala veci do kufra.
Našťastie som nikdy nemusela dokupovať kufor, ani veci rozdávať kamarátom ako spolubývajúca, ktorá si kúpila i kolieskové korčule. Balila sa po nociach, lebo jej pracovný rozvrh nič iné neumožnil, a hádam dva týždne.
Nebolo krajšieho dňa, než keď som prišla do kajuty, a už som nemusela prekračovať bordel a batožinu.
Skrátka, balenie sa je pri dvoch ľuďoch v malej kajute nočná mora. A nezáleží na tom, na ktorej strane stojíš.
Napriek tomu nejako na tej emočnej, pracovnej a baliacej horskej dráhe dorazíš k predposlednému dňu. To začína tá pravá naháňačka.
Odchádzajúci pracuje menej a končí skôr, no nie je to pravidlo. Človeka využijú naplno, najmä ak opúšťa loď na druhý deň až večer. Potrebuje však čas, aby sa dobalil a dal si skontrolovať veľké kufre.
Áno, batožina členov posádky sa pred odchodom skenuje ako na letisku. Po kontrole ju zapečatia, a už tam nič nedáš, nič odtiaľ nevyberieš. Našťastie, príručnú vždy kontrolovali až pri výstupe z lode.
Prečo to robia? Napadajú mi dva dôvody – aby zistili, že nič nepašuješ, ani nekradneš.
Súčasťou predodchodového procesu je aj odovzdanie vecí. Dostaneš checklist, ktorý ti musia jednotlivé oddelenia podpísať.
Že si vrátil pracovné vybavenie (napríklad služobný telefón), posteľnú bielizeň, uniformu, veci, čo si potreboval na vykonávanie svojej bezpečnostnej úlohy.
Výmenou za skompletizovaný checklist dostaneš pas, dokumenty a potvrdenie o službe. A potom sa môžeš konečne ísť rozlúčiť s kamarátmi a kolegami do baru pre posádku.
„Mañana“ vylodenie v Barcelone
Z lode som sa vracala ako člen posádky 4-krát. Keď sa nad tým zamyslím, ani raz to nebolo obyčajné.
Prvý raz som odchádzala z Barcelony s večerným odletom. Tešila som sa, že zabehnem na chvíľu do mesta. Takto to však nefunguje.
Odchádzajúca skupina sa stretla už o 7:30, lebo vraj musíme ísť na imigračnú kontrolu. Niektorí sme nemuseli, ako nám prišli o 8:00 oznámiť dôstojníci spolu s informáciou, že sa vidíme o 10:00.
Kolegu, ktorý odchádzal so mnou, čas značne znervóznil. Odlietal okolo obeda a zdalo sa mu to neskoro. Dôstojníci i na 10:00 meškali, podobne ako niekoľkí odchádzajúci.
Ďalšie minúty zobral odchod z výletnej lode, kde nám pri východe skontrolovali papiere, zobrali lodné preukazy a opäť zoskenovali batožinu. Tú, ktorá bola od minulého večera zapečatená.
Konečne sme sa dostali von, kde bol typický španielsky chaos. Dôstojníci behali hore-dole, zháňali vodičov minivanov.
Tí zase behali hore-dole a prekladali kufre i ľudí z jedného auta do druhého a z druhého do tretieho. Jedno vozidlo nešlo na letisko, ale do hotela, kam viezlo tých, ktorí odlietali na druhý deň.
Už sme chceli pojašeným Talianom a Španielom vynadať, veď kolegovi seriózne hrozilo, že mu lietadlo uletí.
No a vtedy z tých zmätkárov vypadlo, že im chýba ešte jeden človek na transfer do hotela. Bol to práve kolega, ktorému „práve letelo lietadlo“.
Išiel až na druhý deň, čo si na letenke nevšimol. Mne bolo ľúto, že to nebol aj môj prípad. Let som mala večerný a strávila som takmer 10 hodín na letisku.
Havana, ktorá ma nechcela pustiť
Aj koniec druhého kontraktu bol zaujímavý. Tentoraz mi zmluvu o týždeň predĺžili.
Zhodou náhod odišla kolegyňa, druhá mala večne zdravotné problémy a moja náhrada meškala. Takže som „dobrovoľne“ ostala.
Moment, keď mi manažér oznámil, že mi miesto dvoch dní ostáva ešte týždeň a dva dni, nebol najpríjemnejší.
Kontrakt bol ťažký, tím neskúsený a nebola dobrá atmosféra. Kým mimo práce som mala skvelú partiu, z kancelárie som potrebovala vypadnúť za každú cenu. Ale hold, človek mieni…
Ani nasledujúci týždeň nebola situácia optimálna. Jednej z nových kolegýň opäť odložili príchod, druhá prilietala až poobede.
Ja som síce v práci oficiálne skončila deň predtým, no reálne neboli ľudia, aby pokryli všetky stanovištia. Šla som teda ešte robiť smerovú tabuľu na bezpečnostné cvičenie pre pasažierov.
Inak to bol celkom pohodový deň. Po mini službe som odovzdala veci, nechala si podpísať papiere, zbalila sa, a keď sme o 12 dorazili do Havany, utekala som von.
Odlietala som až večer a tentoraz transfery zorganizovali s ohľadom na ľudí, takže ma nevypakovali na letisko hneď ráno.
Pozrela som v meste, čo som nestihla. Behala som po lodi bez uniformy a rýpala do kamošov, ktorí na rôznych miestach makali.
V kajute som sa už veľmi zdržiavať nechcela. V priestore kumbálu sme boli totiž až tri, keďže už prišla nová.
To by sa tiež nemalo. Nový človek sa totiž v krátkom čase musí vybaliť a zabývať, a potrebuje na to priestor. Hoci, táto kolegyňa sa v kajute ani neohriala, letela rovno do kancelárie.
Tam som namierila aj ja, použiť ju ako odkladisko kufrov. Ako na ihlách som čakala na taxík, ktorý dvakrát presunuli, a potom nechodil.
Reálne som podozrievala manažéra, že ma tam chce nekalým spôsobom zase nechať.
Odchod z výletnej lode ako teória chaosu
Do tretice som sa vracala domov za absolútneho zmätku. Začala som ho už ja deň vopred, keď som radšej miesto pol dňa voľna na balenie a byrokraciu „potrebovala“ ísť na celodenný výlet do Avignonu.
Stálo to za to, no prišli sme, samozrejme, neskoro. Nadšený z toho nebol ani lodný hospodár, ktorý ma čakal s papierom.
Nejako som to však stihla, hoci som batožinu ťahala na kontrolu v hodine dvanástej.
Vyloďovala som sa v Janove, kde sa zároveň menili aj všetci pasažieri. Mňa sa už to netýkalo. Teda. Aspoň som si to myslela.
V tento deň, najrušnejší za celú plavbu, mali úplne všetci kolegovia celodenné školenie. Tím, ktorý mal 12 ľudí, v práci zastupovali manažérka z lode a manažér flotily zo súše.
Zároveň to bol aj deň, kedy Taliani „zabudli“, že sú, že som, v Európskej únii. Imigračná kontrola bola šialená, trvala hádam dve hodiny.
Keď som dobojovala s byrokraciou, mesto som už nestíhala.
Nazrela som teda do kancelárie, ktorá doslova horela. Toľko ľudí som v rade hádam ešte nevidela. Moja snaha pomôcť nepadla na úrodnú pôdu.
Síce som mala všetky prístupy a kompetencie, no ľudí desilo, že nemám uniformu, len rifle a tričko. Radšej chceli ísť k niekomu „povolanejšiemu“.
Podobne dopadol pomáhajúci vedúci kurzu budúcich zamestnancov exkurzií, ktorí sa nám akurát vtedy museli prísť motať pod nohami.
No a aby sme nemali zábavy málo, robili sme mafiu s výmenou kajút, dôsledkom čoho mám prestali fungovať karty.
Dvere šli otvoriť až jednou, o ktorú sme sa delili tri. Museli sme si ju nechávať v kancelárii, aby sme sa nemuseli naháňať po celej lodi.
Tuším by som radšej sedela na letisku.
Útek pred pandémiou
Odchod z výletnej lode býva trpko-sladký i zábavným. Z každej bizarnej situácie mám šedinu navyše, no zakaždým sme sa narehotali ako kone.
No rozlúčka s novou loďou, ktorej krstiny som mesiace predtým zažila, bola predsa iný. Najintenzívnejšia. Pre mnohých, hoci sme to ešte netušili, úplne posledná.
Písal sa začiatok marca 2020. Taliansko bolo na tom zle. Rozsah pandémie sme si v izolovanom svete na palube úplne neuvedomovali, no mali sme to za trest.
Pribúdali bezpečnostné opatrenia, ľudia rušili plavby, rušili sa výlety, prístavy pred nami zatvárali dvere.
Vo vlne optimizmu mi zmluvu o týždeň predĺžili, aby mi o dva dni manažérka povedala, že idem pozajtra domov.
So mnou odchádzala aj kamarátka, asistentka manažérky z Janova, kde sme sa vyloďovali.
Večer pred odchodom, po rozlúčkovej párty, ma odchytila, že podľa jej tajných zdrojov bude na druhý deň problém.
Vraj má niekoľko pasažierov na lodi teplotu a nezakotvíme. Alebo zakotvíme a loď pôjde do karantény. Vraj máme vypadnúť hneď, ako sa bude dať.
Do kancelárie lodného hospodára sme utekali o 7:00, ledva sa loď dotkla móla.
Absolvovali sme povinné meranie teploty a do 9:30, kedy sme si mohli prísť po pas a papiere, sme sedeli ako na ihlách.
Transfer na letisko, ktorý bol až poobede, som odmietla, nechcela som riskovať, že ma z lode nepustia. Viezla ma neskôr kamoška, s ktorou sme zobrali kufre a doslova utiekli.
Teda.
V našich hlavách sme utiekli.
Síce nám to dávalo logiku, no ak by loď do karantény dať chceli, nedostaneme sa z nej.
Vďaka „inteligentnému“ plánu som si však užila pohostinnosť a domáce cestoviny kamoškinej rodiny, aj výlet na pobrežie tesne pred odletom.
Domov som sa vrátila so super ponukou – od mája sezóna na gréckych ostrovoch.
Ostala však v pomyselnom šuplíku. O dva dni Slovensko uzavrelo hranice, o týždeň sa zastavila celá lodná operácia. A s ňou celý svet.
