„Cesta za prácou na palube výletnej lode bola kľukatá, ale zvládnuteľná.“ 

22 mesiacov života som odpracovala na výletných lodiach. Každý deň, ktorý som na palube strávila, bol studnicou zážitkov aj obrovskou výzvou. Teraz sa k tým dňom vraciam v spomienkach, aby som ti odhalila tajomstvá zo zákulisia života na palubách týchto kolosov. 

Na možnosť práce na výletnej lodi som narazila náhodou. Oslovila ma, no moje životopisy, ktoré som poslala cez webové stránky, neoslovili zamestnávateľov. No stačil jeden osobný pohovor, a o necelé dva mesiace som po prvý raz vstúpila na palubu. 

Prvý krok k moru a práci na výletnej lodi

Bola sobota, pár týždňov predtým, než som z dverí vytiahla svoj lodný kufor a vypratala sa na letisko. V Bratislave sa v ten deň konal náborový deň so zástupcami lodnej spoločnosti, ktorý organizovala agentúra Backup jobs. 

Taaak sa mi tam nechcelo. Ešte teraz rozmýšľam, kde by som bola, keby ma premohla nechuť vyliezť z postele. O výberovom konaní a traume z toho, ako som na ňom po nemecky opisovala cestu do centra Bratislavy, sa rozpisovať nebudem.

Prvým sitom som sa však pretlačila a o týždeň čakal pohovor cez Skype s ďalšími nemeckými zákernosťami. Aj tam som musela zažiariť, lebo e-mail s potvrdením, že ma čaká práca na výletnej lodi, prišiel do niekoľkých hodín. 

Pohovor bol tou ľahšou časťou

Čakal ma totiž byrokratický bolehlav. Ako každý budúci námorník, hoci aj hudobník, som musela absolvovať STCW. Kurz bezpečnosti na mori ma mal naučiť, ako sa správať v prípade núdze. 

Ukázali mi tam ako poskytnúť prvú pomoc, zahasiť požiar, (teoreticky) prežiť v záchrannom člne či kontrolovať (panikáriaci) dav.

Praktická časť STCW v Bratislave bola v celku jednoduchá. Hoci ledva plávajúci hudobníci, s ktorými som kurz absolvovala, sa vo veste triasli pri predstave skočiť do bazéna z výšky jedného metra. V iných krajinách to mali celkom husté.

Napríklad v plnej požiarnej výstroji hasili požiar v horiacej a zadymenej budove. Alebo nacvičovali záchranné techniky a formácie v ľadovej vode anglického lomu uprostred decembra.

Musela som tiež prejsť veľmi dôkladnou lekárskou prehliadkou, ktorej 6-stranové tlačivo potrápilo aj moju doktorku.

Počula som príbehy o ľuďoch, ktorí pri získaní zdravotnej spôsobilosti podvádzali. Tých, ktorých prichytili, skončili. Napríklad „wannabe“ námorník, ktorý videl čiernobielo, nerozlišoval žiadnu farbu. A farba (tá správna) je pri bezpečnostných značeniach dosť dôležitá. 

Na loď sa dostala aj slečna, ktorú „vypínalo“. Mala nejaké záchvatové ochorenie a na pár sekúnd o sebe nevedela. Znie to smiešne, ale prikrášliť zdravotný stav sa neoplatí. Môžeš ohroziť druhých aj seba, pretože lodná ordinácia nie je na všetko vybavená.

Niektoré diagnózy ti vystavia stopku, no práca na výletnej lodi sa dá získať aj v prípade, že nie si celkom zdravý. Ak niečím trpíš, radšej sa poraď s lekárom, kým napríklad absolvuješ drahé STCW. Nemá zmysel za ne platiť, a potom neprejsť zdravotným testom.

Konečne vyrážam 

Keď som úspešne prešla testami a kurzmi, ostávalo mi len čakať. Moja talianska spoločnosť ma držala v nevedomosti do poslednej minúty. Dátum a miesto nalodenia len poodhalili.

A nakoniec to bolo všetko inak. Pracovnú zmluvu poslali týždeň pred odchodom, letenky vo štvrtok večer. Odlietala som v pondelok. Áno, to je bežné.

Časom som si zvykla. Keď som šla na Kubu, víza som dostala dva dni pred odletom. A s chybou. Ostávalo mi dúfať, že ma s menom „Kristekovova“ budú považovať za Rusku. Tých tam majú radi. 

Mala som stres, ale všetko klaplo. O tretej ráno som vyrážala na viedenské letisko a o desiatej na mňa už na Heathrow mával osobný vodič. Odviezol ma do hotela, ktorý zabezpečil zamestnávateľ.

Naloďovala som až na druhý deň, takže som si užila aj Southampton. A kopec „zábavy“ s personálom. Večer recepčný omylom ešte raz pridelil moju izbu a poslal mi tam cudzieho staršieho chlapa.

Ani to mi nezatienilo radosť z nového dobrodružstva, ktoré ma čakalo na druhý deň. V ten, keď ma taxikár vyložil pred obrovským kolosom, podobným, aký som predtým videla v centre vytŕčať medzi domami.

Ako sa naozaj získa práca výletnej lodi?

Tých, ktorí čakali text nabitý radami, ako pracovať na palube, som možno sklamala. Faktom však je, že k tomu až toľko povedať neviem. V kariére som vždy mala veľkú dávku šťastia, a inak to nebolo ani v prípade práce na lodi.

Nijako extra som to neriešila, ani som sa špeciálne nepripravovala. Keď som zistila, že niečo ako výletná loď existuje, upravila som si životopis, dala si napísať odporúčanie od hostí, čo mali deti v miniclube a poslala to niekoľkým spoločnostiam. Všetky ma hromadne zignorovali.

No a potom som úplnou náhodou narazila na osobné pohovory so spoločnosťou MSC. Tam som sa odlíšila znalosťami nemčiny (hoci biednymi), tým, že som jediná chcela ísť na exkurzie a svojimi „trefnými“ otázkami. Stačilo to.

Spoločnosť som za celú kariéru nezmenila, i v tomto príliš dynamickom odvetví mám totiž rada akúsi stabilitu. Teda som už ďalšími výberovými procesmi neprechádzala.

Top postreh, čo mi z toho vyšiel, je, že v online svete je stále osobný kontakt nad zlato. Ak môžeš, chodievaj na osobné pohovory. Backup jobs ich organizuje čoraz viac.

Ak chceš pracovať pre spoločnosť, pre ktorú ľudí nenaberajú, pozri si stránky tej konkrétnej spoločnosti, kde uvádzajú miestnych náborových partnerov. Môžu sa skrývať pod názvami ako local hiring partners (napríklad Royal Caribbean) alebo manning agencies.

Nekonečnou studnicou pobavenia a informácií pre ľudí, ktorí hľadajú uplatnenie na lodi je Britka Lucy a jej kanál Cruising As Crew. Vystriedala viacero spoločností a ide ozaj do hĺbky.

Máš skúsenosť s prácou na výletnej či riečnej lodi? Ako si ju získal ty?