Saint-Nazaire. Tam, kde skladajú lode

Keď som sa nalodila na svoju (zatiaľ) poslednú loď, ešte parkovala, takmer hotová, v dokoch. Kým do seba zapadli posledné kúsky oceľovej skladačky, ja som skúmala mesto Saint-Nazaire.

Prešla som labyrint lodeníc, z ktorého som ani raz nevyšla rovnakou cestou. Navštívila som lokálnu putiku s francúzskou Grumpy Cat.

Míňala betónové bloky pochmúrnej farby, ktoré mi, z ktoréhokoľvek uhla som ich fotila, veľa srdiečok na Instagrame nezískali.

Ukrývali a ukrývajú výnimočnú priemyselnú minulosť a prítomnosť. Poď sa so mnou pozrieť na miesta, kde sa píšu jej príbehy.

Príbehy zo Saint-Nazaire si môžeš vypočuť:

Lodenice Chantiers de l’Atlantique

“Moja” rozostavaná loď kotvila v lodeniciach Chantiers de l’Atlantique. Svetu sa prezentujú ako jedny z najväčších a najstarších. Je to miesto, kam si bežný smrteľník (= osoba, čo sa nejakým spôsobom nepodieľa na práci v dokoch alebo na lodi) len tak výlet nespraví.

Ale môže si spraviť prehliadku so sprievodcom (tú si zarezervuješ na webe).

Táto VIP lokalita bola na chvíľu mojím domovom. S mojou zázračnou zamestnaneckou kartičkou som sa mohla motať po dokoch (takmer) bez obmedzení. Na tie som prišla, až keď som stála pred bránou, ktorú “magická” karta odmietla otvoriť. A ja som sa zase raz prešla.

Stále som ale mohla, aspoň z diaľky a s prilbou na hlave, obdivovať prácu fascinujúcich strojov. Pozerať ako sa stavajú „tie obrovské lode“. Ako nadrozmerný portálový žeriav, pre ktorý by bol náš dom ľahkým strečingom, zdvíha kusiská zaoceánskych krížnikov ťažké až do 1,400 ton.

Stavitelia týchto moria brázdiacich monštier sa v Saint-Nazaire usadili v druhej polovici 19. storočia. Vybrali si ho pre jeho polohu pri ústí rieky Loiry a hlbokých vodách Atlantiku. Vďaka nej sa aj tie najväčšie lode ľahko dostanú z lodeníc a naspäť.

Malé mestečko, s asi tisíckou obyvateľov, zmodernizovalo svoj prístav. Postavilo lodenice, skoplo z trónu lodného priemyslu neďaleké Nantes, a stalo sa kráľom francúzskych plavieb cez Atlantik.

Ako prvá sa na cestu z tohto doku vydala výletná loď Impératrice Eugénie. A od vtedy to fičí. Nový krížnik vypláva už pomaly každý rok.

Pont de Saint-Nazaire

Tento technický zázrak, aj keď z úplne iného uhla, si isto pamätajú fanúšikovia cyklistiky z obdobia pred Saganom. Prejazd cez most mala v programe Tour de France. Pelotón ním naposledy prešiel v roku 2011, tesne predtým ako Sagan prvýkrát na slávnych pretekoch štartoval.

Most vidno v Saint-Nazaire zovšade. Veď bol kedysi najdlhší vo Francúzsku. Tento titul mu už síce nepatrí, no stále je o niečo viac ako 3 300 metrov dlhý a takmer 60 metrov vysoký.

Základňa ponoriek

Za najmodernejším vybavením lodeníc, ku ktorému prispeli aj majitelia stavaných lodí, sa ukrýva tiež kusisko histórie. Aj tej vojnovej.

Počas 2. svetovej vojny totiž Saint-Nazaire padlo do ruky Nemcom. Najväčšiu šerednú betónovú konštrukciu v centre majú na konte oni. 299 metrovú strategickú základňu stavali 16 mesiacov (1941-42).

Takmer 500 000 m³ betónu ukrývalo stovky mužov, ich ubikácie, kancelárie a dielne. A obávané ponorky, ktoré bojovali o Atlantik. Nečudo, že nepreniknuteľná základňa bola tŕňom v oku Spojencov.

Počas operácie Chariot v roku 1942 sa im ju podarilo aspoň poškodiť. A zabrániť, aby škodila ďalej.

Základňa sa po vojne dočkala obnovy. A podobne ako iné, už nepotrebné vojenské objekty sveta, dostala nový zmysel života. Stal sa z nej kultúrny a turistický areál.

Jeho priestory sa venujú ére veľkých transatlantických lodí, ktoré sú prístupné od mostíka po kajuty pre pasažierov. Ďalšiu halu zase transformovali na unikátnu párty lokalitu.

Ponorka L’Espadon

Väčšina vojenskej techniky už síce zmizla, no v Saint-Nazaire ešte jednu ponorku nájdeš. L’Espadon. Bola to 1. francúzska ponorka, ktorá sa ponorila pod arktické ľady.

Súčasťou flotily bola počas studenej vojny. Je, a vždy bola, vybavená pôsobivými torpédometmi, ale nikdy sa zapojila do vojenského konfliktu. Počas svojej 25-ročnej kariéry strávila 2 561 dní na mori a 33 796 hodín pod vodou. Prekonala 360 547 námorných míľ, čiže zem oboplávala 17-krát.

Teraz si užíva zaslúžený a aktívny dôchodok. Bola som ju pozrieť. Nahliadla som dovnútra, kde 65 členov posádky zdieľalo stiesnené (viac ako naše) priestory a jedinú sprchu.

Zistila som, ako trávili dni na vode a pod vodou v jedálni, kuchyni a miniatúrnom „bare“. Preskúmala som navigačné stroje a bojovú techniku.

Bol to celkom autentický zážitok. Vďaka tomu, že som zostúpila až pod vodu. A bola som vybavená zvukovým sprievodcom s hlukmi ako v skutočnej funkčnej ponorke.

Promenáda a pláž(e)

Väčšina členov posádky, ktorí pracujú na lodi, objaví v Saint-Nazaire 3 miesta. Malú pochybnú putiku s už spomenutou mačkou a občas bitkou, taliansku pizzériu vedľa a nákupné centrum v centre.

Znamená to, že v S-N nič iné nie je? Ani zďaleka. Stačí sledovať slaný vzduch až k pobrežiu. Niekde tam, pri bulvároch Wilson a Albert 1er, začína promenáda. Mesto ju nedávno zrekonštruovalo. Vysadili stromy, položili trávnik a rozšírili chodník.

S kolegami lenivého ducha sme si ju užívali hlavne po večeroch. Mrzli sme na terasách s výhľadom na oceán.

Cez deň som po nej fičala na bicykli s atlantickým severákom vo vlasoch. Preletela som pri pamätníkoch „Belle Epoque“, uliciach z konca 18. storočia, botanickej záhrade. Až k pláži, ktorá bola v úžasne daždivý deň takmer ľudo a pso prázdna.