O návšteve Santorini som rozmýšľala po celú dobu na Kréte. V čase, keď letenky ešte atakovali neľudské sumy. Hoci je to len pár rokov dozadu, vtedy bol ostrov ešte bájny. Nie tým, že pre mnohých bol bájnou Atlantídou.
Skôr preto, že bol nedostupný. Nedostal sa tam úplne každý. Ale všetci snívali o jednom z najkrajších ostrovov svete. Odetom do bielej farby, medzi ktorou vykukujú grécke kostolíky s modrými kupolami.
Ja som sa tam z Kréty vybrali s exkurziou, ktorú si kamarátka dala k narodeninám. Fungujú podobne i dnes. Z hotela v Hersonissose sme vyrážali okolo 6 ráno. O dve hodiny sme ešte sedeli v autobuse. Prístav je normálne na hodinu jazdy, len tieto výletné autobusy zbierajú cestou ľudí z x hotelov. Čaro fakultatívnych výletov.
Asi sa pýtaš, prečo som sa dala nahovoriť na organizovaný výlet, keď na ne tak rada nadávam. Nechcela som si nechať ujsť možno jedinú šancu vidieť ostrov. Kto by vtedy povedal, že raz budú letenky lacnejšie ako lístky na loď z Kréty.
Loď premáva ako pravidelné spojenie. Je to parádne plavidlo, snáď väčšie ako futbalový štadión. Cesta trvá okolo dvoch hodín. Dá sa sedieť vnútri i vonku. To sú VIP miesta, hneď plné.
Pripraviť foťák, vyrážame. Tretina ľudí stála spolu s nami zavesená na zábradlí a svorne híkala. Druhá tretina spala. A zvyšok zvracal, napriek tomu, že ani nebolo cítiť, že sa loď pohybuje.
Až po zastavení sa reálne ukázalo, koľko ľudí loď unesie. V húfoch sa ako husi rozpŕchli k svojím autobusom. My sme utekali od autoritatívneho „Deutsch, Deutsch“ skôr, než nás statná „Nemka“ násilím vopchá do svojho autobusu.
A od „pa rúski, pa rúski“, ktoré sa ozývalo od ďalších 5 autobusov. Až sme konečne zbadali našu greeklish (kto videl film „Môj život v ruinách pochopí“) sprievodkyňu.
Trajekty stoja v prístave Athinios (Santorini), to nie je ten, kam sa dá navrch len na oslovi alebo preplnenou lanovkou. Sem môžu aj autobusy.
Náš autobus sa konečne pohol. Pomaly sa škriabal na vrchol útesu míňajúc somáriky. Na miesto, kde sme doteraz stáli, sme zrazu s úžasom hľadeli z vtáčej perspektívy. Prechádzali sme serpentínami, obdivovali výhľad. Až sa po hodine krkolomnej jazdy pred nami vynorilo mestečko Oia. Naša prvá zastávka.
Santorini je na fakulťáky dosť ďaleko, preto času na jednotlivých miestach nebolo veľa. Udivovalo ma, že z neho ešte sprievodcovia ukrojili a ťahali skupiny na predajné zastávky. My sme sa oddelili. A spravili sme dobre, skupina vo vinárni nebola krátko.
V Oii sa nám ukázali prvé bielo-modré domčeky. Nechali sme sa unášať stádom k miestu, na ktoré keď príde ten správny čas, ponúka jeden z najkrajších západov slnka na svete. Prechádzali sme úzkymi, krivolakými uličkami. Chvíľu hore, potom zase dole. Fotili sa na každom rohu, s každým domčekom.
Miesto bolo aj bez západu slnka jedinečné. Len tak sme tam stáli, na okraji skalných zrázov kaldery. Vybrali by sme sa aj strmými cestami k zátoke Ammudi a maličkému prístavu. Ale ušiel by nám autobus. Vystáli sme teda radu na fotky a pomaly sa vracali. Prechádzajúc popri kostolíkoch a malých bielych domcoch s modrými dverami a okennými rámami. Objavujúc cestou ďalšie fotogenické miesta.
Až sa šlo ďalej. Do mesta, ktorému hovoria hlavné. Fira je centrom celého Santorini. Mestu nechýba nič, čo by turista potreboval. Okrem pokoja. Inak je ale nádherné. A ak chceš nakupovať suveníry, tu je na to príležitosť. Fira je plná malých obchodíkov.
Prechádzali sme popri nich staro pôsobiacimi uličkami. Len by bolo fajn aj niečo zjesť. Objavili sme pizzeriu. Áno, na Santorini sme jedli pizzu. Hnusnú a drahú. V autobuse som spozorovala dvoch anglánov ako sa zalizujú. V mali ruke gyros a tzatziki až za ušami. Vraj ho našli vedľa nejakej predraženej pizzerie, fantastické, za 2 €.
Napriek legende si na Santorini netreba robiť lepáky. Stačí sa len poriadne poobzerať.
Firou sme sa doobzerali a pokračovali smer Kamari. Sopečná pláž na juhovýchode je dobre vybavená. A leží v nádhernom prostredí. Obdivovali sme kontrast zelene, bielych budov a čierneho piesku s drobnými kamienkami. Už v autobuse som vytiahla šnorchel a hneď letela k vode. Doslova letela, tak fúkalo. Šnorchel som vymenila za foťák. A šlo sa fotiť. Lietadlo nad hlavou, sušené chobotnice, čierny piesok.
Hodina na pláži ubehla rýchlejšie než by sme chceli. A zaraz sme sedeli v autobuse. Vracali sa inou cestou, opäť míňajúc osle. K lodi, ktorá sa za hlasného híkania pomaly pohýnala. Nádherné miesto sa nám vzďaľovalo a my sme mu mávali na rozlúčku a ďakovali za jedinečný deň.
Pouč sa z našich chýb a uži si Santorini naplno:
» Jeden deň na Santorini nestačí. Hlavne nie s výletom, kde vonku z autobusu stráviš 3 hodiny. Ale ako sa hovorí, radšej vidieť krátko ako nevidieť vôbec.
» Teš sa z toho, že teraz máš iné možnosti ako pred pár rokmi a vyber sa na ostrov na vlastnú päsť. Letecky to máš aj za pár eur.
» Vhodnou základňou je mesto Fira. Nie je to najkrajšie mesto, ale je najlepšie vybavené. Všetky autobusy začínajú i končia vo Fire.
» Santorini dostáva poriadne facky od turizmu. Ak chceš aspoň trochu pokoja, príď mimo sezóny. Ak také niečo ešte existuje.
» V lete pozor na slnko. Pár hodín vonku a kamoška sa vrátila s úpalom.
» Ver, či never pitnú vodu na Santorini bez problémov kúpiš. V supermarkete. A nie, nestojí 5 €. Inak, to výborné gyros vo Fire sa volá Lucky’s Souvlaki.
