Vždy, keď sme prichádzali do Havany, sme minuli mohutnú pevnosť a sochu Krista, ktorá mi následne tri dni čumela do okna. Hľadela z kopca v štvrti Casablanca, ktorá je jedným tých miest, kam sa turisti hneď nerozbehnú.

Spolu Bairro Chino, farebnými oldtimermi a Tropicanou mi ale prišla ako niečo, čo ťa (možno nie) na prvý pohľad očarí. A vyrozpráva ti príbehy, ktoré si o meste Havana ešte nepočul.

Bairro Chino – čínska kultúra v kubánskom svete

Za nablýskanou budovou El Capitolio sme, po dlhšom hľadaní, objavili miesto, ktoré nám ukázalo, že sa nemáme báť zísť z turistických ciest. Dovolilo nám nahliadnuť do minulosti. A poodhalilo aký veľký je kontrast medzi Havanou domácich a tou turistickou, vzdialenou na pár blokov.

Bairro Chino, jedno najstarších a kedysi najväčších v Latinskej Amerike, dnes zúfa za zašlou slávou. Je ale unikát. Miesto, kde sú čínska kultúra, zvyky a jedlá stále živé, pevne zakorenené v kubánskom svete. Isto i teba prinúti spýtať sa prečo je to tak. A čo Číňania v Havane vôbec robia.

Prišli v 19. storočí, v čase, keď bola Kuba dôležitým hráčom na trhu s cukrom. Nelichotivá situácia na druhej strane zemegule vyhnala za prácou a lepším životom tisíce mužov. Skončili ale len s o málo lepšími podmienkami než mali otroci. Mnohí sa už domov nikdy nevrátili.

„Pomiešali“ sa s domácimi a otrokmi. Po zrušení otroctva si našli dôstojnú prácu inde. Zriadili si obchody, lekárne, kde predávali aj zázračnú masť „la pomada china“ a reštaurácie. Po znárodnení sa ale rozpŕchli do USA, karibských krajín a po celej Havane.

Tí, čo ostali obývajú 45 blokov v centrálnej Havane. Vchod do ich sveta sme objavili na ulici Zayas. Vítala nás tu ušmudlaná pagoda. Trochu zanedbaná podobne ako celá štvrť. Odkazy na čínsku kultúru sme zahliadli v podobe znakov na budovách.

V dláždených uliciach sme zase objavili strediská bojových umení, okrasné záhrady a tradičné reštaurácie, rozťahané celou štvrťou, najmä na ulici Cuchillo. A napriek tomu sme jedli „kubánsky“ kebab.

Casablanca – na druhej strane kanálu i záujmu

Budova terminálu zakrýva ďalšiu z tvárí Havany, štvrť zvanú Casablanca. Z diaľky pôsobí lákavo. Z blízka je ešte ošarpanejšia než zvyšok kubánskej metropoly. No ako nás už Havana niekoľkokrát presvedčila, nevábny obal ukrýva poklady.

Napríklad sochu Krista, ktorá mi týždeň za týždňom nazerala do okna. Hoci pri jej výške 33 metrov ťažko možno hovoriť o ukrytí. Je vyrobená z bieleho mramoru, aký použili i na El Cementerio de Cristóbal Colón.

Vďačíme za ňu žene, sochárke. Stojí na kopci, z ktorého sme spolu s ním pozerali na Malecon a celú „druhú stranu“.

Snáď z kilometrov viditeľnou atrakciou Casablancy sú múry dvoch pevností. Ak prichádzaš do Havany loďou, ako prvé sa ti ukáže Castillo de los Tres Reyes Magos del Morro. Jeden zo symbolov mesta, fotené, maľované a natáčané do filmov, stráži vstup do havanského prístavu.

V čase, keď pevnosť postavili, „predstavení“ metropoly na obrane nešetrili. Hrubé múry boli prakticky nepreniknuteľné. Dnes sa za ne dostaneš poľahky. Stačí zaplatiť vstupné. Vo vnútri ťa nadchne niekoľko výstav, obranné kanóny, veža a maják. A tiež samotná stavba, ktorá ak neočarí históriou, dostane ťa výhľadmi z nej.

O niečo ďalej je ešte rozsiahlejšia Fortaleza de San Carlos de la Cabana. Jej dĺžka 700 metrov ochromovala útočníkov už len pri pohľade. Na slávne dni spomína tradíciou “Canonazo”, ktorá sa koná každý večer o 21.00 hod.

» K ufúľaným koloniálnym budovám Casablancy sa dostaneš autom cez tunel. Tiež premáva „mestský“ trajekt, z ktorého uvidíš záliv a prístav z inej perspektívy.

» Trajekt vyráža z terminálu oproti pravoslávnemu kostolu každých 20-30 minút, lístok stojí 1 CUC.

»  Prekvapí ťa tu zvýšená ochranka. Loď sa totiž minimálne raz pokúsili uniesť a dostať sa ňou na Floridu.

Farebné Cabriolety – s vetrom vo vlasoch

Fialové. Zelené. Ružové. Modré. Extravagantné farby, ladné krivky a hlučné motory. Preháňajú sa ulicami a „vrčia“ pri všetkých pamiatkach Havany. Sú koloritom Kuby, kusom histórie na kolesách.

Éra „coches Americanos”, ako ich tu tiež volajú, vrcholila v 60. rokoch. Spojené štáty vtedy na Kubu dovážali vo veľkom. Autá a ich náhradné diely boli značnou  súčasťou exportu. Po kubánskych cestách sa prevážalo vraj viac ako 140 tisíc áut, takmer stotisíc v Havane.

Potom ale prišla revolúcia a embargo. Autá z „Ostrova slobody“ nezmizli, no ich majitelia ostali bez prístupu k náhradným dielom.

Stali sa mechanikmi, ktorí boli nútení improvizovať. Ich výtvory sú prehliadkou kreativity, jednoduchosti i praktickosti. Občas pozmenili interiér, aby zväčšili kapacitu. Chýbajúce súčiastky si vyrábali doma. Alebo menili tie z novších automobilov, ktoré prichádzali hlavne zo Sovietskeho zväzu.

Je až neuveriteľné, koľko z týchto vozidiel je stále schopných jazdy, hoci na prvý pohľad nesú známky desaťročí používania.

Musia byť. Dnes sú nevyhnutné pre každodennú prepravu Kubáncov a prinášajú peniaze do rodinnej kasy. Ošumelejšie sa uplatnili ako „colectivos“.  Tie krajšie ochromujú živými farbami turistov a lákajú ich na prehliadku mesta s vetrom vo vlasoch.

Pýtaš sa za koľko? Ceny sa pohybujú (a zjednávajú) 25-60 CUC na hodinu. Čím nižšia cena, tím väčší vrak.

Fabrika La Corona – tam, kde sa rodí kubánske zlato

Cigary nám neraz robili spoločnosť pri posedení na terase a prechádzkami Havanou. Dokonca sme ich, pre pobavenie ostatných, zatiahli i do baru pre posádku na lodi. Hoci sme sa nimi skôr dusili, fascinovali nás. Ako prišli na svet sme sa rozhodli zistiť  v továrni La Corona.

V Havane je jednou z najväčších. Vo vysokej budove sa rodí niekoľko známych značiek: Romeo y Julieta, Hoyo de Monterrey, San Cristóbal de la Habana, Montecristos.

Z tabakových listov, ktoré dovážajú vo veľkých zväzkoch zo skladov, sa stáva cigara, opúšťajúca továreň v peknej krabici. Medzi tým prejde siahodlhým procesom. My sme sa najviac dozvedeli o jeho najzaujímavejšej časti. O šúľaní cigár, ktoré tu stále vykonávajú zlaté kubánske ruky. 

Celé kúzlo sa odohráva v obrovskej hale. Jeden vedľa druhého v nej sedia desiatky ľudí pri svojich stolčekoch. Ručne šúľajú každý jeden kus cigary, ktorý im patrí od začiatku do konca. Od takmer každého stolčeka sa dymí. Zavretí v neklimatizovanej miestnosti môžu fajčiť koľko sa im zachce.

Je ich tam vyše 300. Práca im ide od ruky. Musí. Každý z nich má normu, 80 až 160 cigár za deň, podľa veľkosti a zložitosti. Podľa toho fušujú tabak. Dostanú len toľko, koľko dokážu za deň zvinúť. Pri sebe, na stolíkoch, majú len osobné veci, napríklad mobily. Žiadne tašky.

Tie sme i my museli nechať pri vstupe. Pravidlá sú prísne. Snažia sa totiž zabrániť, aby tabak a cigary z továrne mizli. V priestoroch sme takisto nemohli fotiť, ani natáčať. Ozaj sa nedalo, striehli na nás ako orly.

Museo de la Revolución – ako sa Fidel dostal k moci?

Múzeum revolúcie sme v Starej Havane nemuseli hľadať. Pritiahlo nás svojou veľkoleposťou. Asi preto, že tu sídlili prezidenti až do vlády Batistu, na ktorého sa tu v marci 1957 pokúsili spáchať atentát. Diery po guľkách sú stále viditeľné na hlavnom schodisku.

Palác bol tiež svedkom schválenia ústavy z roku 1976. Po kubánskej revolúcii sa stal Múzeom revolúcie. Venuje sa histórii Kuby v podstate od nepamäti. Od 15. storočia až po súčasnosť. Najviac sa ale sústredí na revolučné a porevolučné obdobie. Pokúša sa vysvetliť, ako sa Kuba stala tým, čím je dnes.

Medzi najzaujímavejšie patrili časti, čo nám pomáhali pochopiť Fidelove reformy, nad ktorými sme krútili hlavami. A tiež vonkajšia záhrada. Tá patrí bojom a zbraniam.

Zaparkovaný je tam tank, ktorý Castro použili na odvrátenie invázie v Zálive svíň. A takisto sotva viditeľná Granma. Jachta, na ktorej sa Fidel a ďalší revolucionári priplavili z Mexika na Kubu, aby zahájili revolúciu.

Loď, chránená sklom, je obklopená ostatnými lietadlami, vozidlami a zbraňami využívanými počas revolučných bojov.

Fidelova ikonická čiapka, revolučná družina aj zbrojový park.

» Múzeum sa oplatí viac tým, ktorí rozumejú anglicky alebo španielsky. Texty sú totiž v týchto dvoch jazykoch.

» Vstupné je 5 CUC, deti do 12 rokov ho majú zadarmo. Takisto máš možnosť doplatiť si 2 CUC za sprevádzanú prehliadku.

» Ani sem ťa nepustia s väčšou taškou alebo batohom. Veci si môžeš odložiť pri vstupe.

Tropicana – Kabaret, ktorý ťa zasvätí do príbehu Kuby

Neraz som si o Kube prečítala alebo vypočula, že je to krajina, kde musíš hudobníkom zaplatiť, aby nehrali. A tanečníkom, aby netancovali. Domáci majú hudbu a pohyb, tanec, proste v krvi. Neunikli sme jej ani počas prechádzok ulicami.

Z každého väčšieho aj menšieho podniku sa ozývali podmanivé tóny pomaly od rána až do večera. Vtedy mala Havana najväčšie čaro a energiu. Zlákala nás do štýlových barov, na diskotéky, ale i na miesta, ktoré ponúkali zábavu na úrovni.

Do tejto kategórie patrí aj vychýrená show Tropicana. Kabaret, ktorý v Havane beží už od nepamäti. Hovoria, že sa konáva v jednom z najkrajších nočných klubov na svete. Presviedčala nás o tom veľkolepá scéna. I fakt, že sme si show vychutnávali priamo pod hviezdami.

Postarali sa o ňu desiatky tanečníkov v prepracovaných kostýmoch neskutočných farieb. Tancovali, spievali a predvádzali akrobatické kúsky za poriadne chytľavých, exotických tónov. Jedinečným spôsobom nám „prerozprávali“ príbeh Kuby.

» V prípade dažďa sa show konáva v uzavretých priestoroch.

» Show je na programe denne. Odhliadnuc od špeciálnych a neočakávaných udalostí.

» Ceny za predstavenie sa líšia v závislosti od miesta. Začínajú na sume 75 eur, kde je zahrnutý welcome drink, cigara (pre pánov), štvrť fľaše rumu Havana Club a arašidy.

»  Lístky si môžeš rezervovať v predstihu cez internet.

» Na mieste sa platí ešte 5 USD za fotografovanie.