Vždy, keď sme prichádzali do mesta Havana, sme minuli mohutnú pevnosť a sochu Krista, ktorá mi následne tri dni čumela do okna.

Hľadela z kopca v štvrti Casablanca, ktorá je jedným tých miest, kam sa turisti hneď nerozbehnú. Hoci je ošarpaná, celkom ma očarila.

Spolu s Bairro Chino, farebnými kabrioletmi a cabaretom Tropicana mi vyrozprávala príbehy, ktoré som o Havane ešte nepočula.

Bairro Chino – čínska kultúra v kubánskom svete

Za nablýskanou budovou El Capitolio sme, po dlhšom hľadaní, objavili miesto, ktoré nám ukázalo, že sa nemáme báť zísť z turistických ciest.

Dovolilo nám nahliadnuť do minulosti mesta Havana. A poodhalilo, aký veľký je kontrast medzi Havanou domácich a tou turistickou, vzdialenou na niekoľko blokov.

Bairro Chino, jedno najstarších a kedysi najväčších v Latinskej Amerike, dnes zúfa za zašlou slávou.

Je však unikát.

Miesto, kde sú čínska kultúra, zvyky a jedlá stále živé, pevne zakorenené v kubánskom svete. Isto i teba prinúti spýtať sa, prečo je to tak.

Čo Číňania v Havane vôbec robia?

Prišli v 19. storočí, v čase, keď bola Kuba dôležitým hráčom na trhu s cukrom. Nelichotivá situácia na druhej strane zemegule vyhnala za prácou a lepším životom tisíce mužov.

Skončili však len s o málo lepšími podmienkami než mali ľudia zotročení. Mnohí sa už domov nikdy nevrátili. „Pomiešali“ sa s domácimi a otrokmi.

Po zrušení otroctva si našli dôstojnú prácu inde. Zriadili si obchody, lekárne, kde predávali aj zázračnú masť „la pomada china“, a reštaurácie.

Po znárodnení sa však rozpŕchli do USA, karibských krajín a po celej Havane.

Tí, čo ostali obývajú 45 blokov v centrálnej Havane. Vchod do ich sveta sme objavili na ulici Zayas. Vítala nás tu ušmudlaná pagoda. Je trochu zanedbaná podobne ako celá štvrť.

Odkazy na čínsku kultúru sme zahliadli v podobe znakov na budovách.

V dláždených uliciach sme zase objavili strediská bojových umení, okrasné záhrady a tradičné reštaurácie, rozťahané celou štvrťou, najmä na ulici Cuchillo.

Casablanca – na druhej strane „kanála“ i záujmu

Budova terminálu zakrýva ďalšiu z tvárí mesta Havana, štvrť zvanú Casablanca. Z diaľky pôsobí lákavo. Z blízka je ešte ošarpanejšia než zvyšok kubánskej metropoly.

No ako nás už Havana niekoľkokrát presvedčila, nevábny obal ukrýva poklady.

Napríklad sochu Krista, ktorá mi týždeň za týždňom nazerala do okna. Hoci pri jej výške 33 metrov ťažko možno hovoriť o ukrytí.

Je vyrobená z bieleho mramoru, aký použili i na El Cementerio de Cristóbal Colón. Vďačíme za ňu žene, sochárke.

Od roku 1958 stojí na kopci La Cabaña, z ktorého sme spolu s ním pozerali na promenádu Malecon a celú „druhú stranu“.

Casablancu a mesto Havana strážia dve pevnosti

Z kilometrov viditeľnou atrakciou Casablancy sú múry dvoch pevností. Ak prichádzaš do Havany loďou, ako prvá sa ti ukáže Castillo de los Tres Reyes Magos del Morro.

Jeden zo symbolov mesta, ktorý je fotený, maľovaný a natáčaný do filmov, stráži vstup do havanského prístavu.

V čase, keď pevnosť postavili, „predstavení“ metropoly na obrane nešetrili. Dali vybudovať hrubé múry, ktoré boli prakticky nepreniknuteľné.

Dnes sa za ne dostaneš poľahky. Stačí zaplatiť vstupné. Vo vnútri ťa nadchne niekoľko výstav, obranné kanóny, veža a maják. A tiež samotná stavba, ktorá ťa dostane i výhľadmi z nej.

O niečo ďalej je o dve storočia mladšia (z 18. storočia) a ešte rozsiahlejšia Fortaleza de San Carlos de la Cabana. je to najväčšia španielska koloniálna pevnosť v Amerike

Jej dĺžka 700 metrov ochromovala útočníkov už len pri pohľade.

Na slávne dni spomína tradíciou „cañonazo“, ktorá sa koná každý večer o 21.00 hod. Herci, oblečení vo vojenských uniformách z 18. storočia predvádzajú streľbu z dela nad prístavom.

K pevnostiam a ufúľaným koloniálnym budovám Casablancy sa dostaneš autom cez tunel. Tiež tam premáva „mestský“ trajekt, z ktorého uvidíš záliv a prístav z inej perspektívy.

Je možné, že ťa tam prekvapí zvýšená ochranka. Loď sa totiž minimálne raz pokúsili uniesť a dostať sa ňou na Floridu.

S vetrom vo vlasoch vo farebnom cabriolete

Fialové. Zelené. Ružové. Modré. Extravagantné farby, ladné krivky a hlučné motory. Preháňajú sa ulicami a „vrčia“ pri všetkých pamiatkach mesta Havana.

Patri ku koloritom Kuby, sú kusom histórie na kolesách.

Éra „coches Americanos”, ako ich tiež volajú, vrcholila v 60. rokoch. Spojené štáty vtedy na Kubu dovážali vo veľkom. Autá a ich náhradné diely boli značnou súčasťou exportu.

Po kubánskych cestách jazdilo vraj viac ako 140-tisíc áut, takmer 100-tisíc v Havane.

Potom však prišla revolúcia a embargo. Autá z „Ostrova slobody“ nezmizli, no ich majitelia ostali bez prístupu k náhradným dielom.

Stali sa mechanikmi, ktorí boli nútení improvizovať. Ich výtvory sú prehliadkou kreativity, jednoduchosti i praktickosti.

Občas pozmenili interiér, aby zväčšili kapacitu. Chýbajúce súčiastky si vyrábali doma. Alebo menili tie z novších automobilov, ktoré prichádzali hlavne zo Sovietskeho zväzu.

Je až neuveriteľné, koľko z týchto vozidiel je stále schopných jazdy, hoci na prvý pohľad nesú známky desaťročí používania.

Musia byť. Dnes sú nevyhnutné pre každodennú prepravu Kubáncov a prinášajú peniaze do rodinnej kasy.

Ošumelejšie sa uplatnili ako „colectivos“- lacný zdieľaný taxík. Tie krajšie ohromujú živými farbami turistov a lákajú ich na prehliadku Havany s vetrom vo vlasoch.

Fabrika La Corona – tam, kde sa rodí kubánske zlato

Cigary nám neraz robili spoločnosť pri posedení na terase a prechádzkami Havanou. Dokonca sme ich, pre pobavenie ostatných, zatiahli i do baru pre posádku na lodi.

Hoci sme sa nimi skôr dusili, fascinovali nás. Ako prišli na svet sme boli zistiť v továrni La Corona.

V Havane je jednou z najväčších. Vo vysokej budove sa rodí niekoľko známych značiek: Romeo y Julieta, Hoyo de Monterrey, San Cristóbal de la Habana, Montecristos.

Z tabakových listov, ktoré dovážajú vo veľkých zväzkoch zo skladov, sa stáva cigara, opúšťajúca továreň v peknej krabici. Medzi tým prejde siahodlhým procesom.

My sme sa najviac dozvedeli o jeho najzaujímavejšej časti. O šúľaní cigár, ktoré tu stále vykonávajú zlaté kubánske ruky. 

Celé kúzlo sa odohráva v obrovskej hale.

Jeden vedľa druhého v nej sedia desiatky ľudí pri svojich stolčekoch. Ručne šúľajú každý jeden kus cigary, ktorý im patrí od začiatku do konca.

Od takmer každého stolčeka sa dymí. Zavretí v neklimatizovanej miestnosti môžu fajčiť, koľko sa im zachce.

Je ich tam vyše 300. Práca im ide od ruky. Musí. Každý z nich má normu, 80 až 160 cigár za deň, podľa veľkosti a zložitosti.

Podľa toho im pridelia tabak. Dostanú len toľko, koľko dokážu za deň zvinúť. Pri sebe, na stolíkoch, majú len osobné veci, napríklad mobily. Žiadne tašky.

Tie sme i my museli nechať pri vstupe. Pravidlá sú prísne. Snažia sa totiž zabrániť, aby tabak a cigary z továrne mizli.

V priestoroch sme takisto nemohli fotiť, ani natáčať. Ozaj sa nedalo, striehli na nás ako orly.

Museo de la Revolución – ako sa Fidel dostal k moci?

Múzeum revolúcie sme v Havane nemuseli hľadať. Pritiahlo nás svojou veľkoleposťou.

Asi preto, že tu sídlili prezidenti až do vlády Batistu, na ktorého sa tu v marci 1957 pokúsili spáchať atentát. Diery po guľkách stále zbadáš na hlavnom schodisku.

Palác bol tiež svedkom schválenia ústavy z roku 1976. Po kubánskej revolúcii sa stal Múzeom revolúcie. Venuje sa histórii Kuby v podstate od nepamäti. Od 15. storočia až po súčasnosť.

Najviac sa sústredí na revolučné a porevolučné obdobie. Pokúša sa vysvetliť, ako sa Kuba stala tým, čím je dnes.

Medzi najzaujímavejšie patrili časti, čo nám pomáhali pochopiť Fidelove reformy, nad ktorými sme krútili hlavami.

A tiež vonkajšia záhrada. Tá patrí bojom a zbraniam. Zaparkovaný je tam tank, ktorý Castro použili na odvrátenie invázie v Zálive svíň.

A takisto sotva viditeľná Granma. Jachta, na ktorej Fidel a ďalší revolucionári priplávali z Mexika na Kubu, aby začali revolúciu.

Loď, chránená sklom, je obklopená ostatnými lietadlami, vozidlami a zbraňami využívanými počas revolučných bojov.

Tropicana – Kabaret, ktorý ťa zasvätí do príbehu Kuby a mesta Havana

Neraz som si o Kube prečítala alebo vypočula, že je to krajina, kde musíš hudobníkom zaplatiť, aby nehrali. A tanečníkom, aby netancovali.

Domáci majú hudbu a pohyb, tanec, proste v krvi. Neunikli sme tomu ani počas prechádzok ulicami.

Z každého väčšieho aj menšieho podniku sa ozývali podmanivé tóny pomaly od rána až do večera.

Vtedy mala Havana najväčšie čaro a energiu. Zlákala nás do štýlových barov, na diskotéky, ale i na miesta, ktoré ponúkali zábavu na úrovni.

Do tejto kategórie patrí aj vychýrená show Tropicana. Kabaret, ktorý v Havane beží už od nepamäti. Hovoria, že sa konáva v jednom z najkrajších nočných klubov na svete.

Presviedčala nás o tom veľkolepá scéna. I fakt, že sme si šou vychutnávali priamo pod hviezdami.

Postarali sa o ňu desiatky tanečníkov v prepracovaných kostýmoch neskutočných farieb. Tancovali, spievali a predvádzali akrobatické kúsky za poriadne chytľavých, exotických tónov.

Jedinečným spôsobom nám „prerozprávali“ príbeh Kuby.

Ak zabudneme na špeciálne a neočakávané udalosti, je šou na programe denne. Ceny za predstavenie sa líšia v závislosti od miesta v divadle.

Začínajú na sume 75 eur, v ktorej je zahrnutý welcome drink, štvrť fľaše rumu Havana Club a niečo slané. Lístky si môžeš rezervovať v predstihu cez internet.

Poznáš menej turistické stránky mesta Havana? Čím ťa očarili?