Sprievodcovia sú rôzni. Isto si sa o tom presvedčil i sám, ak si už niekedy na sprevádzanom výlete bol. Niektorí dali do toho všetko, pri ďalších sme boli radi, že nám počas pešej prehliadky nepostrácali polovicu turistov.
Na takýchto expertov som si vždy dávala extra pozor. Bolo totiž jasné, že ak kašlú na pasažierov, mňa, doprovod a kontrolu, neriešia vôbec.
Kolegyňu takto zabudli na námestí vo Valencii, bez ďalšej odišiel autobus z Ríma.
Mňa a pár ľudí, ktorých som čakala, lebo nestačili, našli v uličkách Mdiny ostražití pasažieri. Na rozdiel od sprievodkyne si všimli, že sme zmizli.
Nikdy ma však nezabudli na území nikoho. To sa raz stalo jednej mojej manažérke.
Bolo to niekde v Nórsku, išli, ak si dobre pamätám, na Preikestolen. Výletníci sa odviezli malým trajektom a na druhom brehu ich čakal autobus, aby sa vrátili do prístavu.
Turisti mali ísť po vystúpení z lode rovno do autobusu. Klasicky nepočúvali, rozpŕchli sa fotiť a na provizórne toalety.
Kým naša šéfka, vtedy ešte vyplašená začiatočníčka v oddelení exkurzií, hľadala posledných pasažierov, tí sa vrátili do autobusu.
A autobus odišiel.
Ona ostala stáť na prázdnom parkovisku, no mobil si už predtým stihla položiť na sedadlo. Vedela, že musí reagovať rýchlo.
Keď videla prechádzať motocykel, nezaváhala ani na sekundu. Divoko mávala pri ceste a neznámy motorkár, ktorý bol viac vyplašený ako ona, zastavil.
Slečna naskočila (neviem, či dokonca nie do sidekáry) a zbesilo vyrazili za autobusom. Dobehli ho.
A teraz si predstav útle žieňa, ako takmer veje na motorke, jednou rukou sa urputne drží motorkára a druhou máva o dušu spasenú, aby si ju niekto v autobuse všimol.
To sa nakoniec, našťastie, podarilo. Hoci, pozorní pasažieri museli doslova donútiť vodiča zastaviť.
