Výletná loď je iný svet. S vlastnou dynamikou a pravidlami. Pre morské krysy sú na pár mesiacov realitou. Od reality neplaviacich sa smrteľníkov na námorné míle vzdialenou. V pár subjektívnych postrehoch sa ti ju, s trochou nadsázky, a množstvom irónie, pokúsim priblížiť.
1. Did you make target?
Na úvod pracovne. „Target“ je suma, za ktorú musíme do konca plavby predať. Cieľ, čo proste musíme splniť. Idú po ňom v každom oddelení. Ja som s kolegami predávala výlety. Barmani nápojové balíčky. V obchode všetko od kabeliek po foťáky.
Ako v každej práci sme za to (a iné) dostávali plat. A hoci by si nad garantovanou mzdu, od ktorej sme si odpočítavali len malé náklady (pivo, zábava, internet, darčeky), nezahvízdal, bonus za splnený cieľ bol už o inom.
Nielen vyššou čiastkou na výplatnej páske. I výsledkom nášho celotýždenného snaženia. Od neho záviselo, či nás šéfstvo nechá fungovať po svojom. Alebo robiť 12 hodín a vymýšľaš najrôznejšie (najdivnejšie) stratégie, aby sme tých pár tisíc nabudúce dohnali.
2. Kedy (už) ideš domov?
Na lodi som trávila 5-6 mesiacov, parťáci z iných oddelení aj dlhšie, dokonca rok. Obdobie, počas ktoré sa ľudia striedali ako na bežiacom páse. Loď totiž, na rozdiel od niektorých dovolenkových rezortov, na zimu „nezatvára“.
Plaví sa celoročne. Nezastaví na pár mesiacov, aby sa celá jej posádka spolu vybrala na dovolenku. Aj preto so mnou takmer žiadny kolega neostal celý kontrakt. Počas prvej sezóny som za 5 mesiacov vymenila 2 manažérov, 4 spolubývajúce, 15 ľudí z tímu. Kapitána.
Môj posledný tím sa za dobiehajúcich pár mesiacov menil každé 2 týždne. Sranda sa zohrať. Ale zase. Predstav si, že sa na svojho protivného manažéra musíš pozerať len polroka, možno menej. Také vyhliadky nemáš v žiadnej práci.
3. A do pr… … sa pokazilo/zrušilo/príde neskoro
Flexibilita a nutnosť obrniť sa je pre oddelenie exkurzií typická. Čašník i chyžná si idú svoje. Nerozhodí, nevyhodí ich z rytmu, ani rozvrhu, ak prídeme do prístavu neskoro. Ak sa nebodaj nejaký pristav zruší.
Keď sa pokazí katamarán nemusia zobrať do ruky telefón a vytočiť (občas doslova) 100 ľudí. Alebo odniesť do po celej lodi rozťahaných kajút 47 listov.
Neprídu neskoro z výletu, kde boli tlmočiť, aby potom bez sprchy leteli do kanclu. Obsluhujú svoje pridelené stoly, upratujú kajutu za kajutou. Bez každodenného adrenalínu a vzrúša, vďaka ktorému nie je žiadny deň rovnaký. Ani keď sa prístavy opakujú.
Podľa poznámky od čitateľa: Závisí od lodi k lode, ale čašníci si zvyknú užiť svoje. Hlavne, ak sa mešká alebo ruší prístav.
„Ak príde loď do prístavu neskoro, čašnici nevedia, čo skôr. Treba robiť nadčasy, mení sa schedule (=pracovný rozvrh), zruší sa aj to málo voľna, čo čašník má (jeden lunch off za týždeň), treba setupnúť reštauráciu, vymyslieť menu a spolupracovať s kuchármi…je toho dosť. Ak sa pristav zruší, je to ešte viac na figu, nie je totiž nič horšie ako kŕmiť nahnevaných klientov. Ale chápem, z tvojho pohľadu je asi viac rozniesť listy alebo telefonovať.“
4. Parle Italianoooo?!
Jo, rozumiem. A dokonca celkom schopne. Ale len za to, že na mňa hučíš z 10 metrov poputuješ ku kolegyni. Sorry.
Moja spoločnosť aktuálne hovorí 6 oficiálnymi jazykmi – anglicky, nemecky, taliansky, španielsky, francúzsky a portugalsky. A väčšina pasažierov je presvedčená, že musíme hovoriť minimálne 7 z nich. Mali sme jednorožca, čo to skutočne dokázal. A aj tak jej Francúzi občas nerozumeli, lebo jej výslovnosť bola úplne bezchybná.
5. Kam zase ideš/prečo nespíš?
Nie, maminky si so sebou na palubu neberieme. Občas ich ale dokonale zastúpi kolegyňa alebo spolubývajúca. Posádku môžeme rozdeliť na dve skupiny. Jedna nachádza na 5 mesiacov zmysel života v práci, jedení, volaní domov a spaní v akejkoľvek hodine.
Tá druhá (aspoň podľa tej prvej) nevie, čo so sebou. Počas tých pár biednych hodín voľna žije v nevypnuteľnom dovolenkovom móde. V mestách behá od pamiatky k pamiatke. Nasratého šéfa vypúšťa v plážovom bare, kde sa z nej stáva tester miestnych pív a kokteilov.
Obeduje zmrzlinu a lokálne špeciality, ktoré menia jej chute i konfekčnú veľkosť. Lezie vodopádmi, chodí tunelmi. Lieta po nociach do svitania, kým si opäť musí obliecť uniformu. Domov po sezóne príde nevyspatá, a rozbitá ako čínske hračky. Ale so zážitkami, ktoré jej ani Alzheimer nevezme.
6. To si musíš práve teraz prať (sušiť vlasy, lakovať nechty..)
Práve teraz = po polnoci. Niektorí z potreby zdieľať izbu vyrastú ako 10 roční. Máš byt, minimálne izbu. A zrazu sa musíš o ňu deliť. Či máš 24 alebo 42. Kajuty sú neveľké. V noci o meter vedľa funí niekto, koho v živote vidíš prvý krát.
Rôzny režim, rôzne hygienické (ne)zvyky. Moja posledná spolubývajúca bola starinár, a zbierka jej vecí zmenšila kajutu o ¾ . A až po jej odchode som zistila, že máme okno. Mesiac som bola sama. Na nezaplatenie. Hudba v kuse naplno, kôš poloprázdny, toaleťák poloplný. Spať kedy chcem ja.
Kým neprišla nočná práčka. A najnovší prírastok, fičiaci na kórejských telenovelách, ktoré sa striedali s precukrovanými telefonátmi frajerovi a polhodinovým bozkávaním mobilu. Ale zase mala 2 kg sladkostí a posadnutosť upratovaním.
7. Takto sa už o teba mama nestará
Nech bolo jedlo akékoľvek, varili. Neriešili sme nákupy, netrápilo nás, čo navariť. Kde, a kedy budeme jesť. Pomaly sme ani netušili, že existuje nejaká vízová politika, nemuselo nás trápiť imigro a byro. Nemuseli sme hľadať hotel, ťahať sa mestom s batožinou.
Skončili sme v práci, vyskočili z lode, a išli si po svojom v akejkoľvek krajine. Akoby sme vyšli z domu do dedinskej krčmy. Lebo sme sa viezli vo veľkom, trochu ošarpanom mobilnom dome, ktorý zaparkoval každý deň v inom raji.
8. Vzťahy na steroidoch
Až na pár výnimiek, ktoré pracujú s rodinou alebo lovia v pracovných vodách, väčšina suchozemských jedincov zabuchne dvere kancelárie, a drahých kolegov do ďalšieho dňa/pondelku neuvidí. Na vode to funguje ináč.
Hoci moja posledná loď mala vyše 700 členov posádky (a tá predošlá ešte viac), pohybovali sme v celkom obmedzených kruhov. Kolegovia a ľudia z pracovne blízkych oddelení nám robili spoločnosť od raňajok po záverečnú v bare.
Vznikali skupinky, ktoré spolu úzko spolupracovali, jedli, chodili von, žili, pili a (občas aj doslova) spávali (v jednej kajute). Míňali sme sa denne na chodbách a boli spolu častejšie ako batoľa s mamou.
Až sme nadobudli pocit, že sa tam za pár dní udialo viac ako v „reálnom, suchozemskom“ živote za pár týždňov. Že sme ráno sa zoznámili, na obed zamilovali. A večer už by sme dotyčného najradšej zavraždili.
9. Sorry, nestíham
Napriek tomu, že väčšinu tohto textu som písala v deň, keď som pracovala magických 5 a pol hodiny, to je ako stretnúť jednorožca. Bežne sme robili 8-11 hodín. Občas k tomu pribudli nejaké záživné bezpečnostné tréningy. Občas nám zobrali čas nepredvídateľné udalosti.
Za tých pár hodín voľna sme sa museli vyspať, vybúriť v prístave, ale tiež sa najesť (niekoľkokrát), skultúrniť (seba aj kajutu), raz za uhorský rok odpísať na správy. Žeby mal deň na lodi 48 hodín? Nemal. Tak sa neštvi, keď ťa občas ignorujem.
