Mojím domovom bola posledný polrok loď plaviaca sa vodami Karibiku. Jedna z najstarších súčastí flotily môjho talianskeho zamestnávateľa, ktorá má už 17 rokov. Viacero mojich bývalých kolegov na nej už pobudlo.
Buď ju milujú alebo strašne neznášajú. Niektorým vonia ako domov a majú na ňu pekné spomienky. Iným smrdí ako starý smetiak. Tak ako to je? Odpoviedia ti ďalšie postrehy zo života na lodi.
„Malý“ plávajúci hotel
Nazvať tento kolos „malým“ je urážkou. Veľkosť mojej prechádzajúcej lode (18 palúb a 333 metrov) nedosahuje, má ale úctyhodných 13 palúb a 250 metrov.
Je užšia, vďaka čomu má jediný hlavný koridor so všetkým, čo potrebujeme. Kanceláriou lodného hospodára, barom, jedálňou. Ani cesta do práčovne nevedie cez labyrint chodieb, kam vojdeš a netušíš, kde si vyšiel. Veľkostný rozdiel sa najviac prejavil na divadle, kam by sa všetci hostia zmestili len na 3x.
Čo by kameňom dohodil
Na vzdialenosti je táto loď ozaj krpatá. Všetko je blízko. Cesta do jedálne netrvala ani 5 minút. Kancel som mala na dva kroky a 4 schody. Doslova nad izbou.
A dostala som tam bez toho, aby som prešla časťou pre pasažierov. Čo sme využívali a občas niekto prišiel v pyžame alebo v teplákoch.
Rozpol(t)ená
Staručkú krásku pár rokov dozadu renovovali a rozšírili. Doslova ju rozpolili a vložili do stredu ďalšiu vertikálnu zónu. 7 vertikálnych zón je dnes očíslovaných od 1 po 6. Medzi 5 a 6 je osmička.
Kvôli tomuto nápadu je pasažierska časť labyrintom. V strede 7 paluby sú totiž priestory pre posádku, cez ktoré hostia nemôžu. Ak chcú prejsť na druhú stranu, musia si to nadísť alebo podísť.
Ďalšou zvláštnosťou je fakt, že kajuty začínajúce číslom „11“ budeš na 11. palube hľadať márne. Sú na 10. Takisto paluba číslo 2 je „nezvestná“. Vstup na ňu majú len povolaní.
Do moderného sveta zatiaľ neprenikla
Loď má menej elektronických hračiek ako jej novšie segry. Vlastne nemá žiadne. Hostia si nerezervujú výlety cez telku alebo tablety.
Od izby máme kľúče. Klasické, staré dobré kľúče. Chvíľu mi trvalo zvyknúť si na to, že nestačí zabuchnúť dvere. Ale aspoň som sa nevymkla a nemusela hľadať sekuriťákov. Alebo meniť kartu za každým, keď kolegyňa tú svoju stratí.
Kým sa (ne)rozpadne
Loď svojich 17 rokov staroby len ťažko ukryje. Denne sa jej snažia dopriať nejaký facelift. Občas som mala pocit, že bývame na stavenisku. Na chodbách sme obchádzali konštrukcie podobné lešeniu. Koridormi sa vznášala vôňa čerstvej farby.
Upgrade by sa zišiel hlavne našim kajutám. Klíma žila svoj vlastný život, fungovala ako sa jej chcelo. Potrubie bolo večne upchaté. V niektorých kajutách prasknuté vytváralo súkromné bazény.
Pre králiky
O kajutách platilo, to čo sa o nich hovorí. Že sú ako klárikárne s poschodovými posteľami. Tá moja bola králikáreň s oknom. Mala som denné svetlo, miesto nonstop jaskynnej tmy. Čo bolo super. Kým vlny neboli až po to okno. Po 4. palubu.
Každý s každým
Tento kontrakt som bola v kajute sama. Mesiac. A úplne prvý krát. Zakaždým, keď sa mi spolubývajúca vylodila, za pár hodín ju nahradila nová.
To bolo inak dosť zvláštne, keďže viacerí v kuse komentovali, že nemáme kapacity. Veď aj náš nový manažér býval s kolegom. A niektorí členovia posádky v pasažierskych kajutách.
Kuracie prsia, poprosím
Z kapacitných dôvodov sme tentoraz mali jedávať v jedálni pre dôstojníkov a hlavy oddelení. Rozdiel medzi klasickou jedálňou bol akurát v tom, že sme mali na kávu šálky, nie obyčajné sklenené poháre. A že bola plná (talianskych) dôstojníkov, ktorí sa nedokázali neprekrikovať.
Jedlo bolo rovnaké ako v celej flotile. Dôvodom, prečo sa vždy posádka teší na súš. Hoci v Nórsku sme sa tešili viac. Na lososa a iné plody mora, ktoré na Jamajke, Belize a v Hondurase vystriedala ohraná trojčlenka ryža s fazuľou, podvyživené kura a šalát.
Jeden by ešte mykol plecom nad výberom (i keď vegetariánom ich ryžovú diétu nezávidím), no keď ti „ugrilované“ kura, uzobáva z ryže, ideš po pečivo. Zase raz.
Keď pasažierov poznáme po mene
Pasažierov bolo o takmer polovicu menej ako na mojom predchádzajúcom pôsobisku. Vyhovovalo mi to, mali sme bližší kontakt a už neboli pre nás len čísla. Pamätali sme si tváre z výletov, ktoré si pamätali nás.
Menej ľudí to bola aj menšia plnka na chodbách počas dní na mori. Oveľa kratšie čakanie na bezpečnostnú kontrolu. Menej posádky. I môj tím bol menší. Bolo nás len 7. Mala som viac povinností, i väčšiu šancu sa niečo naučiť.
Bavili sme sa ako pasažieri…
…ale platili posádka. Diskotéku pre personál sme nemali, akurát začmudený bar. Nechýbala nám. Raz za čas bola party na diskotéke pre hostí alebo v reštaurácii s otvorenou palubou. A s vlastným vyhradeným barom.
Pivovar na palube
Minulú sezónu sme mali Vianoce, keď odniekiaľ miesto hnusnej holandskej „vody“ dotiahli čokoľvek iné. Tu sa nám vystriedalo pár írskych, amerických i belgických značiek. Takisto robili kokteily. Hoci len 3 týždne.
A už je to tu, toľko sme sa jej báli, záverečná..
…o jednej! Pilo (žilo) sa nám celkom fajn, kým pár týždňov pred koncom nezačali upravovať pravidlá na americký štandard. Bar zrazu skrátil otváracie hodiny, na kartu si už nedostal neobmedzený počet pív (pozor, nikdy sme nemohli viac ako dve nafúkať).
Našťastie nám ostala Havana, kde loď prenocovala. A my žúrovali od nevidím (od skončenia pracovnej doby, čo býva prvý deň do jednej v noci), do nevidím (do začiatku pracovnej doby).
Havana Oh Na Na
Za 6 mesiacov sme tu našli pomaly druhý domov. Vracali sa sem týždeň čo týždeň na pár dní. Strávili s ňou dokopy mesiac. Poznali ju ako svoje topánky a mali v nej obľúbený bar. A nie jeden.
Počas tejto sezóny sme striedali 2 itineráre. Vracali sme sa pravidelne na Belize, Jamajku, do Mexika, na Kajmany, Roatán. Navštívila som o polovicu miest menej ako v minulej sezóne. No bavilo ma oveľa viac objavovať ich utajenejšie zákutia.
Na nedeľný obed s práčkou
Havana bola skutočným domovom pre veľkú časť našej posádky. Nemuseli byť polroka bez rodiny a kamošov. Chodili domov prespať i na nedeľný obed.
A občas priniesli práčku, umývačku riadu či klimatizáciu. Z Mexika. U nich to nedostať alebo je to strašne drahé. A tak si v mexických a jamajských obchoďákoch zariaďujú domácnosť. A privyrábajú. Stačí zaplatiť pár dolárov a vystáť nekonečnú radu na colnici.
