„Zažili sme, ako sa naša loď narodila a umrela.“
Tieto trochu melodramatické slová mi napísali kolegovia, keď v polovici marca ako poslední z nášho tímu odchádzali. Svetlá na multimediálnom strope zhasli na dobu neurčitú. Všetci vieme prečo.
V ďalších príbehoch zo života na lodi ti radšej porozprávam o tom, ako sa prvýkrát rozsvietili. Vrátim sa v spomienkach do obdobia minulej jesene, keď sme s veľkou slávou vyplávali z prístavu v Saint-Nazaire na šíre more.
No ešte predtým „sme“ loď museli dokončiť, no nie?
Túto časť príbehov zo života na lodi si môžeš aj vypočuť:
Vitajte v Saint-Nazaire
Predchádzajúce časti podpalubného denníka ti naznačia, že som na lodi už pracovala. No sezóna, ktorá v polovici októbra začínala, bola predsa výnimočná. Prvý raz som šla na plavidlo, ktoré sa ešte len stavalo. Do Francúzska som teda odchádzala s veľkým nadšením a očakávaním.
Na letisku v Nantes som pristála okolo obeda. Batožinu som si, klasicky obitú a ušmudlanú, našla rýchlo. S odvozom to bolo horšie. Týpek, čo nás mal čakať (=stáť s tabuľkou s menami pri východe), behal hore dole po termináli a hľadal ľudí, o ktorých netušil, ako vyzerajú.
Po hodnej chvíli sme konečne sedeli v aute. A sedeli. Čakali sme na členov posádky, ktorí práve pristávali. 
Ešteže som mala, poučená z predchádzajúcich nalodení, plný batoh proteínových tyčiniek a powerbank.
Vzala som do ruky mobil a po 10 leveloch Candy Crush sme sa konečne pohli. A o polhodinu nás už vítal Pont de Saint-Nazaire, ktorému mohutnosťou konkurovala naša (takmer hotová) kráľovná morí.
Parlez vous Français?
Dostali sme sa do prístavu, kde sme zdolali jeden check-point (=kontrolu) za druhým. Opustili sme pohodlné auto a, ťahajúc ťažké kufre za sebou, sme sa vybrali čeliť poslednej prekážke.
Tou bola francúzska vrátnička, ktorá, súdiac podľa výrazu tváre, nemala najlepší deň. Ako jediná slečna v skupine som sa rozhodla, že chalani sú gentlemani, a vopchala som sa dopredu.
„Li denia saint“, štekne po mne zdutá ženská. „Lieu de naissance“, ona opakuje, ja čumím*. Jeden z gentlemanov mi zakričal, že chce miesto narodenia. Pohľad na Francúzsku, ako na 4 stranách, medzi 200 záznamami, hľadala najskôr Dunajskú Stredu a potom priezvisko, Kristeková, bol na nezaplatenie.
Hurá, našla. Podala mi vstupnú kartu a zahučala na ďalšieho. Legenda hovorí, že ten, Coutinho Vieira de Almeida, narodený v meste Itaquaquecetuba, tam stojí dodnes.
Nečumela som posledný raz. 2 týždne na nás personál lodeníc hovoril len po francúzsky.
Oáza novoty v kúdole prachu
Kadiaľ sa ale dostanem dnu? Bola som zvyknutá z prístavov, že sú k lodi pristavené a pripevnené schodíky, na ktorých konci stáli naši sekuriťáci. Tentoraz smer vchodu naznačoval len pás dosiek, nenápadne ukrytý medzi kontajnermi, strojmi a stavebným materiálom.
Aj v lodi to vyzeralo podobne. Ako na stavenisku. Hore-dole sa premávali robotníci v prilbách. V jednej časti niečo zvárali, inde pribíjali, o pár metrov ďalej maľovali. Z nášho pár metrov širokého koridoru bola úzka cestička. Zvyšok zaberal materiál a rôzne stroje.
V kúdole prachu ma našla kolegyňa. Za bežných okolností by mi ukázala „recepciu“, jedáleň a zdravotné stredisko. Teraz mi ukázala, kde dostanem prilbu, ktorú sme museli nosiť. Jedáleň sme obišli, obed som aj tak zmeškala.
A zobrala ma do kajuty, ktorá bola topku celého dňa. Bola úplne nová. Všetko v nej bolo nové. A pripravené. Vankúš, deka a uteráky čakali len na mňa.
Nemusela som chodiť a zháňať po práčovni, ako sa to pri nástupe robí bežne. A všetko nové! Áno, hovorím to tretí krát. Ale vieš aký je to neuveriteľný pocit sadnúť si na záchod ako prvá, nie tisíca?
Do práce v teplákoch…
Fascinácia novotou ma po chvíli prešla a šla som hľadať kanceláriu. Nemusela som sa prezliekať, uniformy sme ešte neriešili. Prvé dni sme chodili väčšinou v teplákoch.
Tepláková radosť trvala len krátko. O pár dní sme už uniformy nosiť museli. A rovno tie slušné, chalani chodili v oblekoch. Na lodi nebola jediná hosťovská noha, ale ak by som mala nakrivo šatku a stretla manažéra hotela, bolo by zle. Vraj aby sme si zvykli.
Okrem toho vyhlásil vojnu používaniu mobilov v priestore pre hostí (čo je v našej spoločnosti zakázané). Pár členov posádky za to preložili na iné lode.
Totiž s blížiacim sa vyplávaním a krstinami sme mali na palube čoraz viac dôležitých ľudí. Manažment lode, ktorý chcel, aby všetko klaplo, bol trochu ako časovaná bomba. Po krstinách a prvej plavbe prestala tikať. Tak hlasno.
…a na pol dňa
Od prvého dňa nás platili, takže by sme mali vykazovať aj nejakú činnosť. Rozostavaná loď bola ešte bez hostí, preto sa náš rozvrh nemusel prispôsobiť ich potrebám.
Neboli sme v práci do noci. Skôr sme sa riadili tým, kedy sa nám chcelo stávať. Pracovnú dobu sme mali ako klasické suchozemské kancelárske krysy od 9 do 17, občas do 19. Striedali sme sa v doobedňajších a poobedňajších smenách, po 4 hodiny.
Mali sme školenia, kde nás učili ako sa usmievať a zdraviť sa hosťom. Tiež sme skúšali nové technologické hračky. Na palube sme mali Zoe, to je virtuálny asistent ako Alexa.
Hlasom aktivovaná pomocníčka obýva každú kajutu. Hosťom odpovie na otázky ohľadom plavby, reštaurácií, výletov. Taká robotická recepčná. Otestovali sme ju v praxi. A konečne sme sa, ja celkom prvý krát po troch rokoch, dostali aj do hosťovských kajút.
Okrem kancelárskej práce sme robili živé smerové tabule
Sem-tam sme ťukli do počítača, nakopírovali sme si na server veci, ktoré sme si doniesli z prechádzajúcich sezón, štartovacie dokumenty z firmy. Dali sme dokopy nejaký promo materiál. Venovali sme sa novým kolegom, ktorí mali šťastie, že sa nemuseli zaučiť za behu, s hosťami na palube.
Skôr sme ale chodili hore-dole. Zabíjali sme čas kým prišli chýbajúce podklady, cenníky a materiál do kancelárie. Žili sme v budúcnosti, lebo sme často počúvali slová ako bude, pošleme, dorazí neskôr, už sme objednali, príde.
Keď to konečne prišlo, prišla aj kopa nových úloh. Asistovali sme ako pomocný personál pri podujatiach. Napríklad jeden deň bol vyhradení pre našich kolegov z lodeníc a ich rodiny.
„Mami, babi, tati, pozri sa, čo som pomáhal stavať.“ Takto sa vyťahovali počas dňa, keď sa ich famílie vybrali na prehliadku veľdielom ešte pred tým, než vypláva. My sme im robili živé smerové tabule. Tí, ktorí nehovoria francúzsky, boli neživé smerové tabule.
Denne sme mali aj bezpečnostné cvičenia, nácvik toho, čo máme robiť v prípade núdze. Čakala nás totiž inšpekcia s námornou a pobrežnou strážou. Keby sme ňou neprešli, loď nevypláva.
To už vychádzalo na viac ako 4 hodiny denne.
Blackout. Skutočný, nie premiérsky
Posledné 2 týždne v dokoch sa niesli v znamení testovania toho, či na lodi všetko funguje. Od posádky po rôzne systémy.
Jeden z najdôležitejších je zvukový systém. Okrem vyhlásení, že obchody na palube majú 50% výpredaj, totiž slúži na informovanie posádky a pasažierov v prípade nehody, nečakanej situácie.
„Lodný rozhlas“ sa testoval nonstop až do 22 večer. Väčšinou z neho znela celkom v pohode hudba. Ako lodné rádio. Aj v kajute sme mali diskotéku, dokonca 2 stage. V izbe hrali slaďáky, v kúpeľni francúzsky rap.
Menej zábavné boli testy núdzových signálov. 7 krátkych pípnutí a 1 dlhé na palube počuť nechceš. A určite nie 20 krát za sebou.
Skúšala sa aj elektrina. Alebo skôr to, ako vyzerá je výpadok. Zmysel toho testu nám nikto presne nevysvetlil. No jeden deň sme našli na dverách oznam, aby sme láskavo do 17.30 vypadli z lode, lebo 4 hodiny nebude elektrina.
Síce nám pred loďou rozostavili stan, aby na nás nepršalo (fakt si vybrali skvelý deň), s nejakým jedlom, ale kto tam bude 4 hodiny stáť. Takže sme odtiahli do mesta.
Najpríjemnejšie, aspoň pre nás, boli stres testy v reštauráciách. Naše jedálne vtedy zavreli a členovia posádky (povinne) chodili jesť na miesta, kde sa bežne stravujú len pasažieri. A mali k tomu aj plný servis.
My sme si užívali raňajkový bufet, suši, steaky a niekoľkochodové menu, vedenie reštaurácií zisťovalo, ako sú pripravení na veľký nápor pasažierov. A čo treba ešte vylepšiť.
Večery v klube bitkárov
V predchádzajúcom článku som ti priblížila Saint-Nazaire z pohľadu člena posádky, čo nevie obsedieť na zadku. AKA, ako mi hovoria kolegovia, Dory Explorer. Takého, ktorí vie, kde je pláž, požičovňa bicyklov a vlaková stanica, odkiaľ sa dá ísť do Nantes. A ide v čase štrajku.
Tí ostatní skôr poznajú život v lodeniciach. Hneď ma poučili, že v centre mesta je supermarket. Obchod, kde bola veľká zľava na kvalitné talianske topánky. Vedeli, kde v zapadákove nájsť najlepšiu (a jedinú) pizzu a najhoršie pivo.
Lodenice boli ako mesto v meste. Obrovský labyrint ciest, v ktorom sme našli úplne všetko. Ak by sme chceli postaviť loď. Ak sme chceli cukor do kávy alebo nové topánky, všetko to, čo som vymenovala vyššie, museli sme si to odšliapať do skutočného mesta.
A to chvíľu trvalo. K bývalej ponorkovej základni, okolo ktorej sa točil všetok život vo „veľkomeste“, asi 45 minút (autobus nechodil, mohli sme si akurát zavolať taxík). Podľa toho, koľkokrát sme sa cestou stratili. Cesty, kontajnery a stavebné haly boli jedna ako druhá, najmä po tme.
Preto naše najčastejšie vety boli:“ Verte, mi to je skratka, takto mi to ukazuje GPS.“ a o chvíľu: „Preskočíme plot alebo to obídeme?“
Napriek dlhým neromantickým večerným prechádzkam sme boli aspoň na chvíľu ako normálni ľudia, ktorí si užívali večery po práci vonku. Mohli sme sa ísť navečerať do reštaurácie, v pokoji, lebo sme sa už práce nevracali. Posedieť si potom s pivom na (zamrznutej) terase.
Čo tam potom, že to bol lokál pajzel so zazerajúcou mačkou. Výbornú atmosféru si sme tam priniesli so sebou. Cez týždeň bola putika naša, víkend patril domácim, ktorí sa tam chodili opiť a pobiť. A my sme mali divadlo.
Straší mi vo veži v ponorkovej základni
Nespomínala som ale, že na palube máme bar pre posádku? Načo sme potom (okrem pocitu slobody) liezli za tmy, v zime a niekedy za dažďa, za hnusným pivom? Lebo žiadny bar nebol. Na rozostavanej lodi sme ešte nemali svoje priestory.
Ak to mám vysvetliť jednoducho, loď sme nedostali ako celok, ale „odkupovali“ sme si ju po častiach. Tie časti alebo priestory sme po dokončení a odkúpení mohli využívať. Na začiatok to boli zóny s vchodmi, kontrolné miestnosti, kajuty pre posádku, kancelárie, jedáleň, kuchyne…
Až ako úplne posledné to boli rekreačné priestory posádky – bar, kaviareň, otvorená paluba s bazénom. Na kávu sme preto chodili do automatu vonku, vodu sme mali v búde pred loďou na paletách.
A párty na Halloween sme mali v centre mesta. Naša firma sa celkom vytiahla. Pri vchode nás vítal kapitán, ktorý rozdával vstupné pásky a fotil sa s členmi posádky. A celá vec sa konala v budove, ktorá bola počas 2. svetovej vojny nepreniknuteľnou ponorkovou základňou.
Celkom cool. Menej cool bolo, že párty skončila už pred polnocou. Aby sme ráno vstali do roboty
Posvätená. Pokrstená. Vyplávame.
2 týždne na (takmer) súši ubehli veľmi rýchlo. Ani sme sa nenazdali, a loď bola celá naša. Už sme nemohli prichádzať a odchádzať kedy sa nám zachcelo. V jeden deň sa pri vchode objavili sekuriťáci, ktorí pri príchode a odchode skenovali každú jednu kartu.
A na ďalší deň už na nástenke visel náš najneobľúbenejší oznam: „Posádka musí byť na lodi o 15.30“. Áno, prišiel 31. október a v ten večer sme odplávali.
Pre nás to bol deň ako každý iný. V kancelárii sme dokončovali katalógy, príchod pasažierov nám už dýchal na krk. Iní pomáhali pri podujatiach, vypravovali autobusy, ktoré privážali hostí.
Ešte než sme odplávali, som si odbehla na posledný nákup a na ponorku Espadon. Keď som sa tesne pred 15.30 vrátila, pred loďou sa už zbiehali kravaťáci.
A potom sa začal ceremoniál. Členovia posádky ho, až na pár vylovených, sledovali vo vnútri lode na obrazovkách. Najskôr sa veľa rečnilo, potom predstavitelia lodeníc odovzdali kormidlo vedeniu našej lodnej spoločnosti.
Za tónov štátnych hymien prebehla tradičná výmena vlajok. Francúzska sa spustila a na jej miesto sa vytiahla talianska. Odovzdávanie hotového plavidla dokončili rozbitím fľaše šampanského o trup lode (fľaša sa rozbíjala aj počas krstín). Lodi požehnal biskup a mohla sa vydať na more.
Párty neostala v lodeniciach, ale presunula sa do barov na palube, kde alkohol tiekol potokom. My sme veľmi nemali chuť motať sa pomedzi zabávajúcich sa VIPs. Takmer každý z tímu sa vydal na vlastnú päsť porobiť si pár selfie s vyzdobenou a vysvietenou loďou.
My sme sa radšej zašili do svojich priestorov.
Kam sme sa plavili? Kde a kto našu loď pokrstil? Prečo sme museli skryť všetky banány? Odpovede na tieto a ďalšie otázky sa dozvieš v nasledujúcej časti podpalubného denníka.
